Skialp SCHARECK 2606 m.n.m.

 Schareck 2606 m.n.m. je šuter, na ktorého úbočiach sa rozprestiera lyžiarske stredisko Heiligenblut . Tento kopček je hrdým členom pohoria Vysoké Taury (Hohe Tauern) v Rakúskych Alpách.

 Východiskovým bodom je parkovisko na Mittelstation Rossbach. Je to miesto, kde sa platí mýto ak chcete prejsť vysoko Alpskú cestu (Hochalpinstrasse). Najvyšší bod tej štreky je tunel Hochtor cca 2500 m.n.m.. Samozrejeme  kvôli snehu je táto cesta od novembra do mája zatvorená. Modernejšie autá vás na túto skutočnosť budú upozorňovať už v Heiligenblut-e, ale po tieto platidla a ešte troška ďalej je možné ísť.

 Cez noc padlo asi 40cm nového snehu a tak volím bezpečnejšiu variantu turistiky pod krídlami lyžiarskeho strediska. Ale zjazdovky obchádzam ako sa to len dá. Takže sa držím vpravo a pomaličky si prešliapávam stopu v hlbokom snehu.

 Stále paralelne kopírujem zjazdovku v otvorenom teréne, občas v lese a občas mimo neho. 

 Za chatou sa napájam na stopu, ktorá ma bude viesť až na vrchol. Dobrá stopa nie je zlá, keď som v tomto teréne prvý krát. Zanedlho pretínam zjazdovku a pomedzi lavínové zábrany sa dostávam pod lanovku. Koncová stanice lanovky leží v sedle a na ľavej strane sa týči vrchol. Aj keď kríž je osadený na pravej pre turistov lukratívnejšej strane sedla.

 Z vrcholu sa mi naskytol výhľad na spomínaný Hochtor, ktorý spája Korutánsko so Salzburgom. Na fotke je vidno aj kontúry cesty, ktorá ústi do tunelu. V zimnom obdobý sa po tejto ceste lyžuje.

 Na západe na seba upozorňuje najvyšší vrchol Rakúska Grossglockner 3798 m.n.m. 

 Túru radím do stredne ťažkých výletov. Na vrchol to činí do 1000 výškových metrov. Lavíny sú nevyspytateľné, ale minimálne tu, po čerstvom snežení na kritických miestach lavíny odpaľujú a preto po čerstvom snežení je táto túra bezpečnejšia ako niekde vo voľnom teréne.

Polsko-slovensko-ukrajinská hranica KREMENEC 1221 m.n.m.

 

Kremenec 1221 m.n.m. sa nachádza v Národnom parku Poloniny v Bukovských vrchoch, ktorých je aj najvyšším bodom. Druhým prvenstvom je jeho poloha, rozprestiera sa na najvýchodnejšom cípe Slovenska, na Poľsko-slovensko-ukrajinskej hranici. Tretie prvenstvo mu dáva skutočnosť, že je to najmenej obývaná oblasť a tým pádom aj najtmavšia.

Vybrali sme sa z Novej Sedlici po červenej. Až po rázcestie Temný vŕšok vedie značenie po dobre upravenej lesnej zvážnici. Asi si tu dajú na cestách záležať, keďže sa tu nachádza hranica Schengenu.

Výhľady počas celej túry sú veľmi obmedzené. Väčšinou sa postupuje cez bukové pralesy európskeho významu. A to aj vidieť, nachádzajú sa tu buky gigantyckých rozmerov. Merajú do 60 m a jeden môže mať až 50 m3. Ja by som s jedným bukom kúril 3 zimy. 

Z temného vŕšku to pôjde teraz riadne nadol do údolia Stužickej rieky, pozdĺž ktorej sa ešte zachovali násypi úzkokoľajky, ktorá viedla do terajšieho ukrajinského mesta Stužycja (UA).

Prebehli sme cez mostík a tu sa začal ozajstný prales. Obrovské stromy, nedotknutá príroda a popadané kmene, ktoré tam hnijú desiatky rokov. No proste ozaj nádhera. V Poloninách sa vyskytujú medvede, vlky a zubre, ktorým sa tu celkom dobre darí, pretože tu nie je veľký pohyb ľudí a ani nemajú prirodzeného nepriateľa.

Tento výlet na vrchol trvá okolo  tri a pol hodiny a prekonaných je cca 1000 výškových metrov na desiatich kilometroch. Ak sa vraciame tou istou trasou, tak treba ešte počítať 160 VM na  Temný vŕšok.

Na fotke hore je už hraničný výšlap na vrchol, posledný strmý úsek. Žiadnych migrantov ani kontroly sme nestretli. Vrchol je zarastený, takže výhľady slabé. Pekné výhľady sú z Poľskej Wielkej Rawky 1307 m.n.m.

Dole pri aute sme stretli pána z lesnej stráže, či akú funkciu to zastával. Nad parkoviskom mal kanceláriu, tak nás zavolal hore a ukázal nám vypchatého zubra a povyprával kopu zaujímavostí. Vytkol nám, že sme sa vracali po tej istej trase. Že je oveľa lepšie sa vracať cez Poľsko-Slovenskú hranicu smerom na Čiertaž 1071 m.n.m. a potom po zelenej smerom cez Poľanu až  do Novej Sedlice. No nabudúce budeme vedieť, že ten 160 m výstup späť na Temný vŕšok sa dá takto obísť.

KONČITÁ 1248 m.n.m. Veľká Fatra

Končitá 1248 m.n.m. je jeden z mnohých vrcholov Veľkej Fatry. Vybrali sme sa naň z dedinky Liptovské Revúce, konkrétne z Nižnej Revúcej.

Trasa vedie cez už nefungujúce lyžiarske stredisko, ktorého svahy sú na opačnej strane Novej holi 1370 m.n.m. na Donovaloch. V minulosti to mali v pláne prepojiť, lebo svah je to ozaj luxusný, ale skutek-utek.

Na vrchol vedie žltá značka, ale stačí ak sa držíte lyžiarskeho vleku, ktorý vás zavedie až pod vrchol. Postupné stúpanie nám začalo otvárať výhľady na protiľahlé hrebene Veľkej Fatry.

 Rakytov

Stredná časť svahu je relatívne strmá a my si ju určite budeme dlho pamätať. Keď sme boli na vrchole , zbadali sme, ako sa na nás z Donovalou rúti búrka s bleskmi a boli sme nútený dole  utekať. Svalovica na druhý deň z neobvyklého pohybu-behu dole kopcom bola istá.

Čierny kameň

Na svahu sú roztrúsené chatky a tá posledná bola otvorená, takže v prípade búrky sme mali možnosť sa tam ukryť. Miestny hovoria, že tie búdky-salaše, čo sa tam nachádzajú, nebývajú nikdy zamknuté. Nie je tam čo ukradnúť, len si nerobte chúťky:-D 

Turisti na Krížnej 1574 m.n.m. asi toľko šťastia nemali a nestihli utiecť dole pred nepriaznivým počasím.

Zatiaľ najvyšší vrchol mojich detí, ktorý dali. Bol som na nich pyšný lebo je to ozaj pekná, ale pre deti náročná túra. Ale tie výhľady stáli za to úsilie čo sme vynaložili, aj keď sme si ich veľmi dlho neužili, lebo búrka... V pozadí Veľký Choč 1608 m.n.m.

V pozadí vidieť hranicu medzi Starohorskými vrchmi a jej najvyšším bodom -Kozí chrbát 1330 m.n.m. a Nízkymi Tatrami.

Tam a späť, MALINô BRDO - VLKOLÍNEC

Pôvodne sme mali v pláne sa len poprechádzať v lyžiarskom stredisku Malinô Brdo. Že si zájdeme do mini ZOO a tak strávime pekný deň.

Tak sa vyberáme dole po asfaltke po červenej a kocháme sa okolitými bralami, ktoré sa týčia okolo nás. Za malú chvíľku zídeme z cesty a popod les doprava mierime ku ZOO.

Deti boli ešte vo forme tak ideme rovno do Vlkolínca a v ZOO sa stavíme cestou späť. Krásna príroda s ešte krajšími výhľadmi nás obklopuje po celej dĺžke nášho výletu.

Krásne domčeky, ktoré tu boli dlho zabudnuté "civilizáciou" sú v dnešnej dobe namaľované rôznymi farbami a zaparkované autá (všade) s nimi ostro kontrastujú. 

Prešli sme to od hora až dole a dokonca  aj bočné uličky a keďže vrcholí sezóna, tak  o program bolo postarané. Započuli sme ľudovú hudbu a vôňa nás zaviedla do lokálnej reštaurácie, kde sa dalo  dobre tradične najesť, takže o spokojnosť bolo postarané.

Na návrat sme zvolili inú trasu a podľa mňa oveľa lepšiu ako tú značenú. Táto cesta vedie paralelne s tou turistickou, ale nie je taká kamenistá a strmá. Je to príjemná zatrávnená zvážnica.

Tento výlet je dosť dlhá štreka, treba počítať aj s potulkami vo Vlkolínci a okolo ZOO. To len aby niekto neprecenil sily svojich detí. 

TRNOVNÍK 989 m.n.m.

Trnovník je výhliadková skala v Kremnických vrchoch, na ktorú ma upozornil môj syn. Videl na mape ikonku slniečka (kruhový výhľad) a povedal, že by tam chcel ísť. 

V Kremnických baniach bočíme na Krahule a niekde v polovici sa nachádza na pravej strane odbočka ku vodárni, kde je možnosť zaparkovať. Naozaj kratučká prechádzka, ktorú je dobre s niečím v okolí spojiť. Napríklad s návštevou salašu na Krahuliach, kde je možnosť zakúpiť si domáce výrobky. Na fotke hore je znázornený výstup na kopec oproti zvaný Jarabica 938 m.n.m. ,na ktorý sme mali výhľad z Trnovníka.

BRANKOVSKÝ VODOPÁD 780 m.n.m.

Brankovsky vodopád (55m) je najväčší vodopád v Nízkych Tatrách. Zastavili sme sa ho okuknúť cestou z Liptova. Je to kratučká pol hodinová túrka. Ale s detičkami je to aj nadlhšie.

Auto sme odstavili na parkovisku pri hlavnom ťahu na Ružomberok v oblasti Podsuchá, oproti známej reštaurácie Bodega. Je potrebné cez most prebehnúť a dostať sa za potok, kde sa ďalej pokračuje po štrkovej ceste.

Po pár minútach schádzame z cesty. Je potrebné byť obozretný, na pravej strane je žltá šípka, ktorá je zarastená a tá nás bude navádzať ďalej ku vodopádu.

Nasledovná trasa vedie striedavo cez les a malé lúky. Postupujeme pozdĺž potôčika, o ktorom sme si mysleli, že je dotovaný z vodopádu, ale bol tam ešte jeden prítok.

Doteraz sme nasledovali zelenú značku, ale pri náučnej tabuli, ju musíme opustiť a pletieme nohami doľava ku vodopádu. Okolité bralá sa začínajú zužovať ako lievik a to nám napovedá, že sa čo nevidieť spoja a že vodopád je už nablízku.

Výlet na zrúcaninu-VINIANSKY HRAD 330 m.n.m.

Viniansky hrad je málo komu známy, teda minimálne  ja som o ňom doteraz nepočul. Navštívil som "východ" a nejakým spôsobom som sa naň dostal. A neoľutoval som, lebo to čo som tam videl, ma prekvapilo. Ale o tom-potom. 

Štartovali sme z Trnavi pri Laborci, ale nešli sme po značenej žltej turistickej ceste, ale miestny nás vzali po ceste k družstvu a potom po rôznych zvážniciach smerom ku smerovníku pod Vinianskym hradom. Cestou sme naďabili na studničku, pri ktorej sme si pri návrate dole opiekli špekačky a deti sa náramne tešili.

Ako skoro každú zrúcaninu aj túto nejaký dobráci opravujú, ale tento hrad reštavrujú verejno prospešný pracovníci. To by ešte stále bolo v pohode, ale oni to robia v dobových oblečeniach a ešte k tomu pôvodnými starodávnymi metódami.

Lešenie majú zakotvené priamo v stene a nie na zemi ako sme zvyknutý my. Ako postupne stavali múr, tak si kotvili trámy v stene a takto postupovali až hore.

Z jedného okienka sa nám naskytol aj výhľad na dovolenkovú destináciu, ktorá je dominanta východu -Šíravu.

Pod prístreškom chlapi vyrábali drevené taniere a príbor a to všetko bez použitia elektriny, len pôvodnými metódami.

Koleso na obrázku hore slúžilo ako žeriav/ výťah, v ktorom behal asi za trest, ten čo si vytiahol najkratšiu zápalku. Takto si pomáhali pri ťahaní materiálu hore.

Vo vnútri hradu sú vystavené fotky, na ktorých bol hrad v pôvodnom stave. Musím uznať, že si chlapi mákli. Veď treba sa tam ísť presvedčiť.

V hrade je už sprístupnená pivnica a sála, v ktorej sa konajú občas omše. Na záver by som len chcel zložiť kalap ľuďom, ktorí sa na tom podieľajú a aj tím, čo za tým stoja.