MUTSPITZE 2294 m.n.m.

Jaufenpass

Jedného pekného jesenného dňa som sa rozhodol ,že navštívim kamaráta, ktorý naháňa euro pri malebnom mestečku Merano. Ale keď  už tam budem, tak by som  mohol aj na nejaký ten kopček vyliezť a zabijem dve muchy jednou ranou. Takže z hraničného mestečka Brenner, mierim cez historické mesto Sterzing na Jaufenpass, stadiaľ dole na Dorf Tirol, kúsok cez Merano až ku dedinke Algund.

Tu už intenzívne hľadám cedule z názvom Korbseil bahn ("Košíková lanovka" vid foto hore), ku ktorej sa dá dostať ešte  autom. Parkujem El Diablo a idem sa pozrieť, čo bude toto dobrodružstvo v košíku stáť- 8.50e/2014. Je to vlastne len taký kovový košík pre dve osoby, ktorý mi ešte  pomôže prekonať zopár výškových metrov.

Leiter-alm

 Po vyskočení z toho košíka, bola to ozaj dobrá atrakcia, je to už len zopár minút ku chate Leiter-alm. Pri týchto dvoch, kvetmi posiatych chatkách , bočím vľavo na turistický chodník číslo 24.

 Postupujem cez les, až kým nenaďabím na rázcestie, ktoré je troška čudne označené, je potrebné odbočiť už cca. 10m pred šípkou doprava na trasu číslo 25 a nie pokračovať rovno, ako by sa na prvý pohľad zdalo.

 Kráčam ďalej cez už redší les a kde tu cez škáru v ňom už vidno masív, na ktorý som sa odhodlal. Na konci lesa mi skríži cestu lávka a tak si hovorím "odpočiniem si". po hodinke som vypotil asi všetko pivo a klobásky za posledný týždeň.

 Po kratšom oddychu sa poberám ďalej a otvára sa mi pohľad asi na najnáročnejšiu pasáž tohto výletu. Pekne strmý žľab, cez ktorý cik-cak sa musím nejako dopracovať do sedla Taufenscharte.

Taufenscharte

 Nejako sa mi to podarilo, ale asi len preto, že ma prenasledoval krvilačný pes nemeckého turistu, ktorý išiel za mnou. Tu už prepletám nohami doprava smerom na Mutspitze.

Mutspitze 2294 m.n.m.

 Zo sedla to bolo už len nejakých 100 výškových metrov, takže už len taká pohodka cez a popod hrebeň až na štít. Výhľady neboli boh vie aké, ale miestami sa oblačnosť roztrhla a bolo vidieť celé, už spomínané mesto Merano.

Merano

 Doplnil som chýbajúce kalórie a promile, čo som cestou hore vypotil a môžem ísť  zase raz dole. Ale nadol pôjdem druhou stranou po turistickej ceste číslo 23 ku chate Mutkopf.

 Cesta dole ku tejto chate viedla po kameňmi vydláždenej ceste, lemovanej dreveným zábradlím a to hneď z pod štítu. No niekto si dal riadne záležať. Odtiaľto sa treba vybrať po dvadsaťdvojke k Bergstation a k ďalšej chate Gasthaus Steinegg.

Popri nej alebo cez ňu ďalej po trase 24. Je tu ešte jedna možnosť, ale tá podla mňa nestojí za reč. Táto trasa vedie traverzom popod hrebeň späť ku chate Leiter-alm.

Krčmy na každom kroku, no tak sa nezastav.

 Moja cesta je pomaly u konca teda, myslím prvý okruh, ktorý ma asi 13km a trvá 6,5 hodinky. Dostávam sa znova ku chate Leiter-alm a konečne späť na "Košíkovú" lanovku a s ňou k autu. A druhý okruh je predo mnou, pretože sa budem vracať cez Bolzano, Brixen, Sterzing a nazad na Brenner. Ta daaaaaaa 

ĎURKOVÁ ÚTULŇA 1623 m.n.m.

Útulňa Ďurková 1623 m.n.m. si hovie na južnom úbočí  hrebeňa Nízkych Tatier, medzi Zámotskou hoľou 1612 m.n.m.  a  najmasívnejším vrcholom NT-Chabencom 1955 m.n.m. pod vrchom Ďurková 1750 m.n.m. leží v tejto oblasti na strategickom mieste a preto je celkom známa a má už čo-to za sebou a tak teda ako by to bolo, keby som sa tam nešiel pozrieť aj ja.

Je viacero možnosti ako dosiahnuť túto skromnú útulňu. Jedna z nich je cez Jasenianské údolie a aby som sa tam dostal, musel som prejsť cez dedinku Jasenie a za ňou bočím vľavo k prameňu kyslá a pri ňom krútim volantom doprava ku chate Bauková.

Nasledovný postup je striedaním strmých úsekov a pochodom po lesnej zvážnici. Od Baukovej je to ľahký štart po asfaltke až kým sa nevojde do lesa a stále sa pokračuje po modrej značke, ale v tejto hore sa troška pritvrdzuje a môžem povedať , že je to asi najnáročnejší kúsok tohto výletu, Túto strminu nechávam za sebou,tečie so mňa ako z kohútika a ďalej zasa troška pohody po zvážnici, ale nie na dlho. Znova do lesa , ktorý ma zavedie až ku dôležitej križovatke, zvanej Struhárske sedlo. Zo sedla nasleduje ďalšia strmšia pasáž a ihličnatý les vystrieda kosodrevina a lúky.

Pokračujem ďalej do vrchu, až kým moju úsečku neskríži zvážnica, ktorá ma  zavedie až ku chate. Takže ďalej traverzom po vrstevnici  je to už len prechádzka.

 Väčší láger na poschodí

V chate je všetko dobre zorganizované a všetko tam má svoje miesto. Je potrebné dobre počúvať inštrukcie chatára, ktorý vás presne navedie a ukáže, kde čo patrí. Topánky do regálu vedľa piecky, bundy na vešiaky nad ňu,  paličky zavesiť do verandy na klinček a nakoniec rýchlo si chytiť fleka v lágri na poschodí. Ak by bolo všetko plné, tak žiadne obavy. Chatár je majster v tetrise, niekde vás už za 5e umiestni.  Buď na stôl v jedálni alebo pod ním je tiež plac, na lavicu alebo proste niekde do uličky.

Menší láger v cípe strechy

 Keď už má človek svoje miesto, tak by hádam dačo aj zjedol, Chatár má vždy niečo bod zub, či už nejakú horúcu polievku, ktorú potom môžete dotlačiť špecialitou z cestvín Pipette all cuoco nell fuoco a nakoniec to spláchnuť najlepším pivkom na Slovensku a zapražte to všetko borovičkou z horcom.

V núdzi prespí v spoločenskej miestnosti asi ešte 20 týpkov.

Keď som videl ako si tam drvivá väčšina vyťahuje vlastné jedlo, donesené z domu a konzumuje ho v chate, bol som dosť pohoršený, že vôbec nepodporia úroveň útulne  zakúpením jedla práve v nej. Ale potom som si čekol ich domovskú stránku a tam to všetkým vrúcne odporúčajú, takže si za to môžu asi sami,

Schody do menšieho lágra 5+ UIIA (:-D

že  tam ľudia nechcú pustiť euro. Aj ked si treba uvedomiť, že peniaze ktoré tam nechajú, môžu útulňu pomaly posúvať na troška vyšší level a s vlastným jedlom im asi nepomôžu preklasifikovať útulňu na  horskú chatu a na strane druhej, keď je známe, že je tam vždy dačo pod zub, nemuselo by sa  sebou trepať toľko proviantu.

Prameň, vzdialený od chaty asi 150m s  upozornením v dvoch  jazykoch.

A trampovia v stanoch by si tiež mohli uvedomiť, že miesto kde sa rozložia, musel niekto pokosiť ,  "dvojičky", kde chodia po raňajkách (tiež vlastných) natočiť jednu čokoládovú, musí niekto udržiavať a do piecky, pri ktorej si potom ráno sušia mokré stany, musel niekto kúpiť drevo. Takže vôbec sa nehanbite si v útulni niečo zakúpiť a otočiť peniažky, ktoré potom zase oni otočia na zlepšenie poskytovaných služieb.

TAK  TO  PROSTE  VO  SVETE  TURIZMU  FUNGUJE.

TELFER WEISSEN 2588 m.n.m.

Telfer Weissen je skupina vrcholov s najvyšším bodom 2588 m.n.m., ktoré sú súčasťou hrebeňa v Stubaiských Álp v južnom Tirolsku. Tento hrebeň sa nazýva Aggls-Rosskopf-kamm. Začína kopcom Rosskopf 2189 m.n.m. a končí trojtisícivým štítom Agglsspitze 3196 m.n.m.

Tento hrebeň rozdeľuje údolie Pflersch a údolie Ridnaun. Dostupný je z viacerých smerov. A to: Z údolia Ridnaun, z mestečka Sterzing cez Rosskopf alebo z dedinky Gossensass. Ja som zvolil tú poslednú možnosť. Štartoval som z parkoviska pri futbalovom štadióne a vybral sa smerom na Wallmingalm.

Míňam salaše Wallming a mierim rovno za nosom na koniec tohto malého údolia. Moju cestu sprevádzajú zvony alpských kráv, striedajúce sa s pískaním svištov, upozorňujúcich na votrelca v ich teritóriu.

Po strmom úbočí hrebeňa sa dostávam na sedlo, z ktorého sa mi naskytuje pohľad na dva už spomínané údolia, Ďalej pokračujem v pravo po hrebeni až k nohám masívu Telfer Weissen. človek by neveril kam sa až vytrepú "krvilačné" alpské kravičky, ktoré radšej obchádzam, lebo furt stoja v strede turistického chodníka.(:-D

Počasie mi nehralo veľmi do kariet a tak za sprievodu mrholenia pokračujem dúfajúch, že to prestane. Túto túru som plánoval na zimu s lyžami a dobre som spravil, že som sa tam vybral pozrieť najskôr v lete.

Lebo za kopcom, ktorý vidno už zo spodku a o ktorom som si myslel, že je môj cieľ sa nachádzal úzky komín, ktorým som sa musel predrať s mojim veľkým bruchom a za ním úzke sedlo a potom ešte strmí fixným lanom zabezpečený výstup. Takže v zime by som bol asi troška prekvapený a zle na to pripravený.

A konečne vrchol s 360 panorámou na SV mne blízke lyžiarske stredisko Ladurns a nad ním sa týči hrebeň rozdeľujúci Taliansko od Rakúska.

Na Východe sú to vrcholy Wolfendorn , Weissspitz a medzi nimi Amthorspitze a Rollspitze

V strede  Aggls-Rosskopf hrebena sa hrdo týči Wetterspitze

Takže to zhrniem asi tak, že z Gossensass-u po salaše Wallming to trvá po turistickom chodníku 19a asi dve a pol hodinky a s tade na samotný vrchol približne ten istý čas. V zime je potrebné lyže nechať pred spomínaným komínom a ďalej pokračovať s mačkami a cepínom.

GARDSKÉ JAZERO (tal. Lago di Garda, nem. Gardasee, ang. Lake Garda.)

Gardské jazero sa hrdo rozprestiera na severe Talianska medzi Alpami a Pádskou nížinou v nadmorskej výške 65 metrov nad hladinou mora.

Rozkladá sa v troch regiónoch a to v Tridentsko-Horná Adidža, obe tieto oblasti sú autonómne, ďalej je to Lombardia a tretí región je Benátsko.

Na severe je toto jazero užšieho charakteru a do roku 1918 patrilo pod Rakúsko-Uhorsko. V tejto časti sa nachádzajú dve väčšie mestá, ktoré stoja za spomenutie a to Prístavné mesto Riva del Garda a Torbole, popri ktorom tečie aj najväčší prítok jazera rieka Sarca.

Pozdĺž západného brehu (Gardesana occidentale-západný breh) sa nachádzajú malebné mestečka ako: Limone sul Garda, Gargnano, Gardone Riviera a Saló.

Na južnej strane dominujú mesta Desenzano del Garda, Simione a Peschiera del Garda. 

 Popri východnom pobreží (Gardesana orientale) sa rozprestierajú mestečka s historickým pozadím ako: Lazise, Garda, Torri del Monaco, Bardolino a Malcesine.

 Jazero má rozlohu 369,98 m2, dĺžka pobrežia je okolo 158 km a ak sa rozhodnete previesť sa okolo autom, tak si vyčleňte cca 3,5-4 hodinky času vo vašom rozvrhu.

 Jeho priemerná hĺbka je 136m a v najhlbšom mieste namerali 346m, to znamená že sa po jazere premávajú obrovské výletné lode, na ktoré môžete nastúpiť napríklad aj  v severnom už spomínanom meste Riva del Garda.

 Podnebie je vďaka polohe celkom stredomorské a preto okolo jazera sa môžete stretnúť s porastmi ako sú napr: cyprusy, oleandre, cédre, olivovníky,dokonca aj palmy a ja som vo voľnej prírode videl aj kaktus (:-D

 Okolo jazera a v jeho blízkosti je nespočetne veľa možnosti pre dovolenkárov, či už na severe sú to známe zabezpečené cesty, teda niečo pre horolezcov, alebo pekné dvoj tisícovky popretkávané cyklistickými cestami pre bikerov a aj terén pre sympatyzantov downhill-u, na juhu vychytené pláže pre "lenivcov" a v neposlednej rade si tu prídu na svoje aj wind surferi, ktorým hrá do karát čerstvý vietor, ktorý prichádza skoro každé popoludnie.

Pre tých, ktorí by sa rozhodli absolvovať okružnú cestu autom, odporúčam ju robiť v smere hodinových ručičiek. Ja som išiel v proti smere a zistil som, že som mal ísť radšej opačne aby som mal pobrežie stále po pravej ruke a mohol rýchlejšie reagovať, pri hľadaní parkovacieho miesta niekde popri ceste a nie odbáčať stále do proti smeru, lebo práve pri brehu jazera bolo viacej možnosti sa niekde pychnúť s autom a spraviť nejaké fotky.

Via ferrata na vrchol COLODRI 400 m.n.m.

Pekná a nenáročná zabezpečená cesta pozdĺž skalného brala nad mestečkom Arco, ktoré je asi najznámejšie pre horolezcov v blízkosti jazera Garda.

Nástup na tento výlet začína pri kúpalisku, teda v meste Arco sa treba držať návestí na (piscina-kúpalisko) a tam hľadať miesto na parkovanie. 

Asi 20 min. chôdze popri volne ležiacich skalných blokoch, na ktorých sa často krát praktikuje športové lezenie. Začiatok je viac-menej A/B , pohodka popri železnom lane, v prípade že by sa chcel niekto pridržiavať, ale hlavne je to pre deti lebo pre ne je tento nenáročný výstup veľmi obľúbený.

Ďalej zase nasleduje troška chôdze až ku ďalšej pasáži  na  skale o obtiažnosti B.

Ku koncu príde trocha strmšieho lezenia B/C a po prekonaní tohoto úseku sa človek dostane na tzv. skalnú plošinu a stade pokračuje doprava po skalnatom chodníku pomedzi listnatý porast až ku železnému krížu vrchola Colodri.

Naskytuje sa mi nádherný výhľad na zrúcaninu Arco a na sever najväčšieho jazera Talianska Lago di Garda, ktoré našinci volajú Gardské jazero.

V tejto oblasti som po prvý krát a videl som už olivovníky a aj s pálm som bol prekvapený, ale že tu stretnem aj kaktus len tak si hovieť vo voľnej prírode som nečakal.

Takže na túto jednoduchú, deťmi obľúbenú železnú cestu potrebujeme na 310. výškových metroch asi dve a pol hodinky, kde 20 minút sa ide k skalnej stene, hodinku bojujeme na nej a hodinka dole poza skalný masív a cez staré mesto Arca zase ku autu. Cestou by ste určite nemali zabudnúť si dať Talianskú zmrzlinu v jednej z miestnych cukrárni, lebo to stojí za to.