VTÁČNIK 1346 m.n.m. a PARTIZÁNSKA CHATA

Štartovali sme z dedinky Kľak. Resp. po hlavnej ceste sme sa vyviezli  na jej koniec a potom ešte pomedzi domy po zelenej turistickej značke až na lúky, kde sme na najvhodnejšom mieste nahali auto. Najvhodnejšie miesto je pre mňa to, kde nebudem nikomu zavadzať. Sme na lúke a musíme rátať zo všetkým.

Nie sme domáci a tak nemáme znalosti miestneho terénu a preto sme dobre sledovali zelenú značku, ktorá nás viedla popri starej maštali ako nám to domorodci upresnili, keď sme sa pýtali na cestu.

Od Kľaku vedie cesta cez zalesnenú oblasť a tak je dobré stále sledovať značky. Ak ste dlho značku nevideli, ale napriek tomu ste na nejakej pozitívne vyzerajúcej zvážnici, tak je niečo zle. Je to tam poprepletané horskými zvážnicami, ale tá správna-najoptimálnejšia je len jedna.

Počas našej túry nám pretne stúpanie asfaltka, ktorá vedie z bohvie skade, ak to niekto vie nech my napíše. Ale vedie k Partizánskej chate. Po chvíľke je po pravej strane cesty drevená tabuľa, ktorá upozorňuje na odbočku do Partizánskeho lesa. Zaujímavosťou je, že tu boli na počesť partizánov vysadené stromy smreka opadavého do tvaru päťcípej hviezdy s rozpätím 50 metrov.

Do Partizánskeho lesa sme sa pozrieť nešli, lebo sme mali ešte čo-to pred sebou. Kúsok stadiaľ, na konci spomínanej asfaltky, stojí krásna drevená Partizánska chata, v ktorej sa počas vojny schovávali partizáni a mali tam zriadený štáb. Chata nie je otvorená verejnosti, ale počas zlého počasia sa v jej vstupnej verande môžu skloniť min. šiesti ľudia. Za chatou sa nachádza dreváreň, ktorá je otvorená a tam už sa zmestí aj väčšia skupina turistov. V prípade, že je plná dreva to asi nepôjde.

Po ľavej strane smerom hore sa nachádza ešte miesto na opekanie s posedením a kúsok nad ním je hrob padlého oficiera. Ďalšia etapa výstupu vedie cez hustý dubový les, ktorý je chránenou oblasťou. Na jeseň, za sychravého počasia a padnutého oranžového lístia, môže byť pre niekoho prechod týmto lesom troška depresívny. Nikdy nevieš, skade a kedy, na teba vyskočí krvilačná šelma zásobujúca sa na zimu alebo nejaký migrant.

Les nemal konca kraja, ale nakoniec sme sa dostali na červenú značku, ktorá symbolizuje hrebeň pohoria. Rázcestník nám prezrádza, že na vrchol tu už je len pár minút.

Vrchol pohoria je čiastočne zalesnený, ale aj napriek tomu sú s neho krásne výhľady na masívne lesy pod nami. V diaľke, z jednej strany sa rozprestiera Horno Nitrianska kotlina a zo strany druhej zase Žiarska kotlina.

Top pohoria je ozdobený nerezovým krížom, ale okrem neho sa tam, múdro medzi stromami vybudovaný, nachádza aj posedenie so stolom. Ďalej náučná tabuľa a samozrejme nesmie chýbať návštevná kniha.

Výstup na vrchol Vtáčnika je menej náročný. Na šiestich kilometroch je to okolo 750 vm, ktoré sa dajú stihnúť za 2-2,5 hodiny. Záleží aj od toho, kde začnete šliapať, resp. ako ďaleko sa dostanete autom. A to by bolo asi všetko.

VEĽKÁ JAVORINA 970 m.n.m. a HOLUBYHO CHATA

Veľká Javorina je najvyšší pánko v pohorí Biele Karpaty, ktoré patria do Vonkajších Západných Karpát. Toto pohorie leží na hraniciach, ktoré ale nerozdeľujú, ale spájajú nás Slovákov a Čechov.

Na jej vrchole sa nachádza rovnomenný vysielač a je k nemu prístup po asfaltke. Takže túrka je vhodná aj pre maminky s kočíkmi. Autom sa dá dostať až ku Holubyho chate a stadiaľ je to už len polhodinka na vrchol. Ideál pre rodiny s deťmi.

Na svahoch Javoriny sa nachádza aj lyžiarské stredisko, ktoré disponuje troma vlekmi. Nelyžoval som tu ešte, ale od chaty svahy vyzerali v pohode. 

Vysielač má zaujímavú históriu, ale to je mimo môj rámec. Poviem len, že má okolo 80 metrov a že začal šíriť signál už v roku 1958 samozrejme vtedy nemal takúto podobu, ale meral iba 15 metrov. No časom nároky stúpali a tak aj vysielač priamo úmerne rástol.

Pri vysielači končí aj asfaltka a ďalej po plochom vrchole, popri hranici, vedie spevnená cesta. Na konci relatívnej roviny sú nejaké tie pomníky a každoročne sa tu stretávajú Česi a Slováci, aby si pripomenuli, že sme bratia.

Z vrcholu sú viac-menej lepšie výhľady na Moravu. Aj keď my sme prišli v jesennom obdobý, keď všade sa rozprestierala nízka inverzná oblačnosť a tak moravské dedinky boli pred nami skryté.

Ako som už spomínal pod vrcholom na východnom svahu v nadmorskej výške 920 m. si hrdo hovie unikát, v minulosti útulňa v dnešnej dobe je  už klasifikovaná ako chata.

Chata je pomenovaná po evanielickom farárovi Jozefovi Ľudovítovi Holubymu, ktorý bol aj významný botanik na tomto území Javoriny. Slávnostne ju otvorili 6. júla 1924, ale za pár rokov vyhorela a postavili na zachovalých základoch novú.

My sme túto chatu navštívili mimo hlavnej sezóny a ešte k tomu po víkende v pondelok. Tým chcem naznačiť, že nepripravenú kuchyňu nebudem hodnotiť. Dali nám najesť a to je hlavné. Žial musím podotknúť, že tie záchody sú pôvodné a zišla by sa im nejaká tá finančná injekcia.

Rozhľadňa BRESTOVEC- Poľana 530 m.n.m.

Turistická rozhľadňa Brestovec-Poľana sa týči nad okolitým terénom v hraničnom pohorí Biele Karpaty, ktorým najvyšším vrcholom je Veľká Javorina 970 m.n.m.

Veža bola postavená v roku 2010 a je vysoká 20 metrov. Zo všetkých strán je zakotvená oceľovými lanami, čo by ju malo činiť bezpečnou a určite aj je, ale keď je človek hore a pofukuje vietor, tak taký pocit nemá.

Za pekného počasia sú z veže pekné výhľady na okolité pohoria a kotliny. My sme boli na jeseň a tak inverzná nízka oblačnosť pred nami polovicu poskrývala. Ale oceán oblakov, z ktorých vykúkajú ostrovčeky miestnych vŕškov tiež nie je na zahodenie.

Auto sme nechali na "parkovisku", ktoré sa veľmi naň nepodobalo, ale spĺňalo funkciu, takže nejdem sa nad tým rozhorčovať. Stadiaľ je to 5 minút cesty, maminky s kočíkmi desať. Takže ideálny výlet pre rodiny s deťmi.

Myjavské kopanice sú veľmi známe po celom Slovensku a to nie len dobrou slivovicou, ale aj členitou krajinou. Domčeky sú tu roztrúsené pomedzi vŕšky a krásna príroda, ktorá  kontrastuje z veľkými mestami na okolí je úctyhodná a na povšimnutie.

VÝHLIADKOVÁ VEŽA na Krahuľskom vrchu 959 m.n.m.

Drevená 9 metrová veža, stojí na Krahuľskom vrchu 959 m.n.m., zvanom aj Krahuľský alebo Kremnický štít. Sú dve oficiálne možnosti ako sa tam dostať. Prvá troška náročnejšia je z mesta Kremnica. Za hodinku a pol prekonáte okolo 350 vm. To nie je až také strašné pre staršie deti.

Pre menšie detičky tu máme variantu z lyžiarskej dedinky Krahule. Možnosti je viacero ako sa dostať hore. Jednoducho treba vyraziť na opačnú stranu ako je zjazdovka. My sme nechali auto na jednom z dvoch veľkých parkovísk, ktoré je jedno  asfaltové a druhe trávnaté. Medzi nimi vedie, zo začiatku asfaltová cesta pomedzi domy a neskôr už lesná, ktorá Vás dovedie na vrchol "planiny" s kade sa už nedá netrafiť.

Po niekoľkých metroch, na horizonte, už vidno strechu vyhladne a to deti celkom ukľudní, že to nie je až tak ďaleko. Normálne, by sa to dalo spraviť za pol hodku, ale cestou je ešte toľko zaujímavostí-ako lúčne koníky, kvietky, ovečky a iné veci, ktoré naše detičky tak zaujíma, že sa môže výlet troška predĺžiť.

V správnom čase sa dá cestou nazbierať kopu divých malín a jahôdok, no proste deti sú každý meter odmeňované za svoj výkon, čo ich motivuje nešomrať a tešiť sa na ďalší postup.

Finišuje sa cestou popreplietanou koreňmi ihličnatých stromov, ktoré lemujú posledné metre k výhladni. Okrem výhliadkovej veže  sa nachádza v jej blízkosti aj terasa, pre ľudí čo majú strach z výšok a čakajú dole, a aj nejaké atrakcie pre deti.

Výhľady sú na všetky strany. Za pekného počasia sú na dohľad Štiavnické vrchy a ich líder SITNO 1009 m.n.m. , Žiarska kotlina, samotné mesto Kremnica alebo strmá JASTRABSKÁ SKALA 684m.n.m. v Kremnických vrchoch.

Na druhej strane sa nám naskytuje výhľad na hlavný hrebeň Kremnických vrchov. Do očí mi hneď udrel 300 metrový vysielač na kopčeku SKALKA 1231 m.n.m. 

Veľa krát som počul o tejto vyhliadke, ale nikdy som jej nevenoval nejakú pozornosť, čo bola chyba. Bol to naozaj ľahký a zaujímavý výlet pre celú rodinu. A teraz z určitosťou viem, že keď nás nabudúce príde navštíviť niekto s deťmi, určite ich tam vezmem, či už v lete alebo v zime.

feratta GEIERWAND Haiming, Rakúsko

 Via feratta Geierwand, patri vraj medzi najdlhšie súvislé zabezpečené cesty v Tirolsku, kde bolo použitých 800 m oceľového lana na 400 výškových metroch. 

Zaparkovať je možne na parkovisku, ku ktorému sa odbočí doprava za železným mostom cez rieku Inn. Stade vedie už aj návesť na Klettersteig Geierwand. Foto hore.

Alebo za mostom odbočiť doľava na parkovisko pre rafterov. Stade sa treba troška vrátiť a mieriť ku stene. Štrková cesta vás zavedie až ku obrovskej oceľovej sieti proti padajúcim kameňom. Hneď na jej začiatku je návesť na Geierwand. Tá cesta vás zavedie k horolezeckej skale, ale keď pôjdete stále pozdĺž nej, tak sa dostanete až k nástupu feratty. Alebo pôjdete rovno popri sieti po ceste a potom hore rovno ku štartu .

Foto hore, je znázornený príchod ku štartu z prvého parkoviska. Podla mňa aj pohodlnejšie a bližšie. My sme samozrejme parkovali na tom druhom, lebo sme tu boli prvý krát a nepoznali sme to. Takže nástup máme za sebou. Hneď sa to tu točí okolo obtiažnosti B/C-C a vlastne počas celého výstupu je to tak.

Táto feratta sa mi veľmi páčila, lebo tu nebolo až toľko oceľových pomôcok-skoby a kramle zapustené v stene, človek má tak väčší kontakt so skalou. Na niektorých úsekoch boli vydlabané do skaly stupy, čo mi príde lepšie ako oceľová kramľa. Tak odhadom asi 50%  bolo bez železných stupov a úchytov. Oceľove lano bolo samozrejme po celej dĺžke. 

Niekde v strede cesty, bola dokonca aj lavička. Strach na nej sedieť taká bola rozkývaná, ale bola taktiež istená lanom, tak prečo neposedieť. V pozadí výhľad na Rieku Inn.

Po oddychu na lavičke nasleduje úsek k krátkemu lanovému mostu, ktorý je tu takou atrakciou a miernym rozptýlením po kolmom lezení.

Cesta končí v ihličnatom lese. Turistický chodník je dobre vyšliapaný a tak nie je kam zle odbočiť pri ceste späť. Potom sa ide strmo dole. To je asi najnebezpečnejší úsek celého výstupu. Strmo dole po zvetranom štrkovisku alebo ako by som to nazval. Pomedzi riedke borovice sú ponaťahované železné laná, ktorých sa dá pridržiavať.

UNESCO-Weg inkl. Bettmernhorn 2858 m.n.m. a Eggishorn 2926 m.n.m.

 UNESCO Weg je modro značená hrebeňovka, začínajúca na Bettmerhorne 2858 m.n.m. a končiaca na vrcholovej stanici lanovky Eggishorn. Ja som si to ešte predĺžil na samotný Eggishorn 2926 m.n.m., z ktorého je najlepší výhľad na ľadovec Aletschgletscher

Štartoval som z Fiescheralpu (Kuhboden 2212 m.n.m.), kde som sa ja leňoch, vyviezol lanovkou z dedinky Fiesch. Je to tam dosť zastavané, tak je potrebné sa troška rozkukať, nájsť návesť a vidať sa smerom doľava na Bettmeralp.

 Túra začína na utlačenej hlinenej ceste, ktorá vedie až pod vrcholovú stanicu lanovky Bettmerhorn. Tá sa potom obchádza a konečne sa to začína podobať na vysokohorskú túru. 

 Počas pochodu ma na juhu stále sprevádzal pohľad na najkrajšie štvortisícovky v kantóne Wallis. Pozri poslednú fotku, tam ich je najlepšie vidieť.

 Asi po hodinke cesty sa dostávam pod vrchol Bettmerhornu. Po pravej ruke mám stanicu lanovky, ktorá premáva aj v lete a slúži ešte väčším lenivcom ako som ja. Je tam aj reštaurácia, v ktorej je  posledná možnosť sa v rámci bontónu vyprázdniť alebo vyrovnať hladinu z večera.

 Zo spodku som mal zo začiatku obavy, ako to idem dať, ale je to dobre zabezpečená cesta a v exponovaných miestach istená železnými lanami. 

 Človek by tu očakával, v prípade nejakých ťažko pochôdznych miestach železné rebríky (kvôli životnosti). Oni tam síce boli, ale drevené. Musím však povedať, že boli pevné a stabilné. 

 Cesta je vynikajúco značená modrou farbou. V prípade, že značku nevidíte, niekde sa stala chyba a treba ju hneď odstrániť. Lebo na hrebeni zísť z cesty, by sa nemuselo oplatiť.

 Na vrchole Bettmerhornu sa začínajú nezabudnuteľné výhľady na najväčší ľadovec Álp. Keď som tu bol ja na konci júna, bol tento turistický prechod cez hrebeň ešte oficiálne zatvorený, kvôli snehu na niektorých miestach. (samozrejme ja som to nevedel).Takže je lepšie sa o podmienkach informovať u zamestnancov strediska.

 Ako to už na hrebeni býva, tak raz si hore a raz zase dole. Niektoré miesta sú ozaj na zváženie, či ste úmerne zdatný a nemáte závraty v exponovaných miestach. Hrebeň je dostatočné široky, aj keď sa to zo spodu nezdá. 

 Zo sedla Elselicka sa ide už viac-menej po zjazdovke, na ktorej ležalo najviac snehu. Tam to bolo menej bezpečné, lebo v prípade pádu by sa človek mohol zviesť po snehu do zabudnutia. Ďalšia zastávka je vrchná stanica lanovky Eggishorn, v ktorej blízkosti je chata horli hita a dá sa na nej "lacno" občerstviť.

 Prechod z Bettmerhornu na Eggishorn trvá hodinu až hodinu a pol-podľa vypitých pív večer pred tým. Od stanice na vrchol Eggishornu je to pohodová vychádzka, čo signalizovali aj Kórejský a japonský turisti.

 Z tohto vrcholu sa mi nechcelo odísť. Našiel som si pohodlný balvan, na ktorý som sa zvalil a pozeral a pozeral a pozeral a aj tak som sa nešiel vynadívať na tie zasnežené kopce a majestátny ľadovec.

 Všade kam sa pozriem štvor tisícovka, v tomto kantone Wallis je ich najviac. Keby som sa ešte raz narodil, chcel by som aby to bolo niekde tu. Nie tu na kameni, ale niekde vo Švajci v blízkosti tohoto divadla.

 Pohľad späť z Eggishornu na prechodovu trasu po hrebeni. Celkom pekná štreka. Ak odmyslíme exponované miesta, tak to vôbec nie je náročné. S pohľadu výškových metrov je to približne 

1000 vm. Čo je taká mierne ťažká túra, ale samozrejme, že to bude inak brať nemecký turista, kórejský výletník a zdatný horal.

Ešte by som mal dačo povedať k dostupnosti sem do tejto oblasti. V zime som sa sem vybral cez Taliansko (viac tu). Lebo horské priesmyky boli pozatvárané kvôli snehu. Teraz v lete som šiel cez Innsbruck smer Bregenz a potom cez feldkirch a Lichtenštajnsko. Nakoniec cez priesmyk Furka. Navigácia mi síce povedala, že je to len 400km z Innsbrucku a že som tam za 4 hodiny, ale k tomu času treba ešte minimálne hodinu a pol pripočítať. Lebo rýchlosti na cestách nesedia a na passe Furka sa tiež nedá ísť 80 km/h. Ďalšia vec, treba si to spočítať- natankovať, potom tunel arlberg  tam a späť 20e/2018 (samozrejme, že všetko sa dá obísť) a dialničná ročná známka 35,75e/2018, lebo len ročná je. Višlo ma to menej, ale nešiel som furt po diaľnici, často krát cez dediny, veľa tunelov, zákrut, dole priesmykom som skoro zapiekol brzdy. No proste treba si to zhodnotiť. V Taliansku to stojí trochu viac, ale je to podla mňa väčšia pohodka. Výhľady možno nie sú také pekné ale......