UNESCO Weg je modro značená hrebeňovka, začínajúca na Bettmerhorne 2858 m.n.m. a končiaca na vrcholovej stanici lanovky Eggishorn. Ja som si to ešte predĺžil na samotný Eggishorn 2926 m.n.m., z ktorého je najlepší výhľad na ľadovec Aletschgletscher
Štartoval som z Fiescheralpu (Kuhboden 2212 m.n.m.), kde som sa ja leňoch, vyviezol lanovkou z dedinky Fiesch. Je to tam dosť zastavané, tak je potrebné sa troška rozkukať, nájsť návesť a vidať sa smerom doľava na Bettmeralp.
Túra začína na utlačenej hlinenej ceste, ktorá vedie až pod vrcholovú stanicu lanovky Bettmerhorn. Tá sa potom obchádza a konečne sa to začína podobať na vysokohorskú túru.
Počas pochodu ma na juhu stále sprevádzal pohľad na najkrajšie štvortisícovky v kantóne Wallis. Pozri poslednú fotku, tam ich je najlepšie vidieť.
Asi po hodinke cesty sa dostávam pod vrchol Bettmerhornu. Po pravej ruke mám stanicu lanovky, ktorá premáva aj v lete a slúži ešte väčším lenivcom ako som ja. Je tam aj reštaurácia, v ktorej je posledná možnosť sa v rámci bontónu vyprázdniť alebo vyrovnať hladinu z večera.
Zo spodku som mal zo začiatku obavy, ako to idem dať, ale je to dobre zabezpečená cesta a v exponovaných miestach istená železnými lanami.
Človek by tu očakával, v prípade nejakých ťažko pochôdznych miestach železné rebríky (kvôli životnosti). Oni tam síce boli, ale drevené. Musím však povedať, že boli pevné a stabilné.
Cesta je vynikajúco značená modrou farbou. V prípade, že značku nevidíte, niekde sa stala chyba a treba ju hneď odstrániť. Lebo na hrebeni zísť z cesty, by sa nemuselo oplatiť.
Na vrchole Bettmerhornu sa začínajú nezabudnuteľné výhľady na najväčší ľadovec Álp. Keď som tu bol ja na konci júna, bol tento turistický prechod cez hrebeň ešte oficiálne zatvorený, kvôli snehu na niektorých miestach. (samozrejme ja som to nevedel).Takže je lepšie sa o podmienkach informovať u zamestnancov strediska.
Ako to už na hrebeni býva, tak raz si hore a raz zase dole. Niektoré miesta sú ozaj na zváženie, či ste úmerne zdatný a nemáte závraty v exponovaných miestach. Hrebeň je dostatočné široky, aj keď sa to zo spodu nezdá.
Zo sedla Elselicka sa ide už viac-menej po zjazdovke, na ktorej ležalo najviac snehu. Tam to bolo menej bezpečné, lebo v prípade pádu by sa človek mohol zviesť po snehu do zabudnutia. Ďalšia zastávka je vrchná stanica lanovky Eggishorn, v ktorej blízkosti je chata horli hita a dá sa na nej "lacno" občerstviť.
Prechod z Bettmerhornu na Eggishorn trvá hodinu až hodinu a pol-podľa vypitých pív večer pred tým. Od stanice na vrchol Eggishornu je to pohodová vychádzka, čo signalizovali aj Kórejský a japonský turisti.
Z tohto vrcholu sa mi nechcelo odísť. Našiel som si pohodlný balvan, na ktorý som sa zvalil a pozeral a pozeral a pozeral a aj tak som sa nešiel vynadívať na tie zasnežené kopce a majestátny ľadovec.
Všade kam sa pozriem štvor tisícovka, v tomto kantone Wallis je ich najviac. Keby som sa ešte raz narodil, chcel by som aby to bolo niekde tu. Nie tu na kameni, ale niekde vo Švajci v blízkosti tohoto divadla.
Pohľad späť z Eggishornu na prechodovu trasu po hrebeni. Celkom pekná štreka. Ak odmyslíme exponované miesta, tak to vôbec nie je náročné. S pohľadu výškových metrov je to približne
1000 vm. Čo je taká mierne ťažká túra, ale samozrejme, že to bude inak brať nemecký turista, kórejský výletník a zdatný horal.
Ešte by som mal dačo povedať k dostupnosti sem do tejto oblasti. V zime som sa sem vybral cez Taliansko (viac tu). Lebo horské priesmyky boli pozatvárané kvôli snehu. Teraz v lete som šiel cez Innsbruck smer Bregenz a potom cez feldkirch a Lichtenštajnsko. Nakoniec cez priesmyk Furka. Navigácia mi síce povedala, že je to len 400km z Innsbrucku a že som tam za 4 hodiny, ale k tomu času treba ešte minimálne hodinu a pol pripočítať. Lebo rýchlosti na cestách nesedia a na passe Furka sa tiež nedá ísť 80 km/h. Ďalšia vec, treba si to spočítať- natankovať, potom tunel arlberg tam a späť 20e/2018 (samozrejme, že všetko sa dá obísť) a dialničná ročná známka 35,75e/2018, lebo len ročná je. Višlo ma to menej, ale nešiel som furt po diaľnici, často krát cez dediny, veľa tunelov, zákrut, dole priesmykom som skoro zapiekol brzdy. No proste treba si to zhodnotiť. V Taliansku to stojí trochu viac, ale je to podla mňa väčšia pohodka. Výhľady možno nie sú také pekné ale......
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára