Na
Vtáčnik 1346 m.n.m. , najvyšší bod rovnomenného pohoria, sme sa prvý krát vybrali pred rokmi v letnej sezóne z dedinky Kľak. Tento rok som sa rozhodol, že ho zdolám aj v zime a to z obce Prochoť v Žiarskom okrese.
Na konci dediny pri vodárni ma zastavila závora, pri nej na zákrute parkujem auto a vydávam sa do neznáma po žltej turistickej značke.
V dolných partiách pohoria snehu už je pomenej a preto zapínam lyže na batoh a idem zo dva kilometre pešo. Ako som neskôr zistil v tomto úseku sa nachádza niekoľko vodární a tak tu asfaltku udržiavajú schodnú-odhŕňajú, preto tá absencia snehu.
Zrazu rovná čiara a na ceste leží dvadsať centimetrov snehu. Zapínam lyže a charakter túry sa v momente mení k lepšiemu. Prvé výhľady sa mi naskytujú pri smerovníku Prochotský potok.
Zasnežená hadiaca sa asfaltka ma vyviedla ku chate na Gronštolnach. Slnko pečie sneh mäkne, po krátkej pauze, musím ďalej .
Prechod cez nasledujúce lúky si troška skrátim a to tak, že na spodnej lúke nepôjdem doľava po žltej, ale rovno popri lese. Ku koncu cez strmý svah a som na hornej lúke. Zase popri lese v tieni lebo na lúke sa mi to už začína lepiť na nenaimpregnované pásy. Nad lúkami vchádzam do ihličnatého lesa a pokračujem ďalej po žltej.
Smrekový les pomaly strieda bukový a tu aj konči moja púť po žltej turistickej značke. Približne niekde 1100 m.n.m. sa vydávam po pravom úbočí juho-východnej rázsochy Veľkej Homôlky
Pôvodne som mal v pláne vyliezť na Veľkú Homôlku sprava a potom prejsť cez sedlo na hrebeň na Malú Homôlku. Ale som sa nechal zviesť stopou, ktorú tam zanechal niekto predo mnou. A bola to chyba. Síce som si trochu skrátil cestu, ale júžné úbočie Veľkej Homôlky, ktoré som traverzoval, plus moje nenapustené pásy plus jarné slniečko sa rovná zase lyže na batoh a výstup na Malú Homôlku pešo.
Dosiahol som hrebeň a našiel červenú na Malej Homôlke. Podmienky sa v tejto nadmorskej výške zlepšili a zase zapínam lyže, na ktorých sa vyberám smerom k môjmu cieľu. Vtáčnik už miestami presvitá cez stromy riedkeho lesa a vizuálny kontakt mi pridáva na nálade, ubratej po predošlom zážitku.
Cestou na vrchol je to skoro rovina a podľa turistického značenia nachádzajúceho sa vo výške kolien, šípim že je tu markantne viacej snehu ako pár sto metrov nižšie.
Na najvyšší bod pohoria sa škriabem zľava, lebo sprava sa mi to nepodarilo. Je to celkom pekný strmý kúsok plný snehu, ktorý si cestou dole vychutnám.
Vrchol je dosť navštevovaný kvôli jeho pekným výhľadom. Môj výlet sa dá spraviť do troch hodín a je to okolo 900 výškových metrov. Lyžovačku dole, môžem prirovnať k pokojnej plavbe v hlbokom snehu pomedzi stromy bukového lesa. Od chaty dole je to už len super-G po zasneženej asfaltke.
