Štartovali sme z dedinky Kľak. Resp. po hlavnej ceste sme sa vyviezli na jej koniec a potom ešte pomedzi domy po zelenej turistickej značke až na lúky, kde sme na najvhodnejšom mieste nahali auto. Najvhodnejšie miesto je pre mňa to, kde nebudem nikomu zavadzať. Sme na lúke a musíme rátať zo všetkým.
Nie sme domáci a tak nemáme znalosti miestneho terénu a preto sme dobre sledovali zelenú značku, ktorá nás viedla popri starej maštali ako nám to domorodci upresnili, keď sme sa pýtali na cestu.
Od Kľaku vedie cesta cez zalesnenú oblasť a tak je dobré stále sledovať značky. Ak ste dlho značku nevideli, ale napriek tomu ste na nejakej pozitívne vyzerajúcej zvážnici, tak je niečo zle. Je to tam poprepletané horskými zvážnicami, ale tá správna-najoptimálnejšia je len jedna.
Počas našej túry nám pretne stúpanie asfaltka, ktorá vedie z bohvie skade, ak to niekto vie nech my napíše. Ale vedie k Partizánskej chate. Po chvíľke je po pravej strane cesty drevená tabuľa, ktorá upozorňuje na odbočku do Partizánskeho lesa. Zaujímavosťou je, že tu boli na počesť partizánov vysadené stromy smreka opadavého do tvaru päťcípej hviezdy s rozpätím 50 metrov.
Do Partizánskeho lesa sme sa pozrieť nešli, lebo sme mali ešte čo-to pred sebou. Kúsok stadiaľ, na konci spomínanej asfaltky, stojí krásna drevená Partizánska chata, v ktorej sa počas vojny schovávali partizáni a mali tam zriadený štáb. Chata nie je otvorená verejnosti, ale počas zlého počasia sa v jej vstupnej verande môžu skloniť min. šiesti ľudia. Za chatou sa nachádza dreváreň, ktorá je otvorená a tam už sa zmestí aj väčšia skupina turistov. V prípade, že je plná dreva to asi nepôjde.
Po ľavej strane smerom hore sa nachádza ešte miesto na opekanie s posedením a kúsok nad ním je hrob padlého oficiera. Ďalšia etapa výstupu vedie cez hustý dubový les, ktorý je chránenou oblasťou. Na jeseň, za sychravého počasia a padnutého oranžového lístia, môže byť pre niekoho prechod týmto lesom troška depresívny. Nikdy nevieš, skade a kedy, na teba vyskočí krvilačná šelma zásobujúca sa na zimu alebo nejaký migrant.
Les nemal konca kraja, ale nakoniec sme sa dostali na červenú značku, ktorá symbolizuje hrebeň pohoria. Rázcestník nám prezrádza, že na vrchol tu už je len pár minút.
Vrchol pohoria je čiastočne zalesnený, ale aj napriek tomu sú s neho krásne výhľady na masívne lesy pod nami. V diaľke, z jednej strany sa rozprestiera Horno Nitrianska kotlina a zo strany druhej zase Žiarska kotlina.
Top pohoria je ozdobený nerezovým krížom, ale okrem neho sa tam, múdro medzi stromami vybudovaný, nachádza aj posedenie so stolom. Ďalej náučná tabuľa a samozrejme nesmie chýbať návštevná kniha.
Výstup na vrchol Vtáčnika je menej náročný. Na šiestich kilometroch je to okolo 750 vm, ktoré sa dajú stihnúť za 2-2,5 hodiny. Záleží aj od toho, kde začnete šliapať, resp. ako ďaleko sa dostanete autom. A to by bolo asi všetko.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára