Požičali sme si e-bajky, že to vyskúšame a náš život ostal zmenený. Dostať sa dá na ňom na také miesta, kde by ma s normálnym bicyklom ani nenapadlo ísť.
Takže sme sa nalodili na obrovskú lanovku v dedinke Fiesch, ktorá nás vyviezla do v zime obľúbenej destinácie Fiescheralp. Stade po päťdesiat jednotke cez tunel ku chate Gletscherstube.
Tunel bol osvetlený, ale miestami im to tam vypadúvalo a tak to bolo celkom dobré dobrodružstvo sa po tme predrať pozdĺž tečúcej vody a kvapkajúcich vodopádikov zo stropu a stien
Z tunela vychádzame pod jazierkom Märjelensee, ktoré zachytávalo vodu z ľadovca aby eliminovalo potopy dole v údolí.
Na chate Gletscherstube sme sa ešte občerstvili ako sa na raňajky patrí a pokochali sa prírodou. Zamkli sme bajky, veď stáli viacej ako moje auto, prezuli lepšie topánky a šup k ľadovcu.
Od chaty je to len na skok k tomu pánovy ľadovcov. Ja som chcel ísť na bajku až k nemu, ale nechal som sa prehovoriť, že bude lepšie ísť pešo. Cesta bola veľmi členitá plná šutrov a kde-tu ešte ležal sneh zo zimy. Ale viac tu.
Po krátkom, chladnom pobyte na ľade, sme sa zase vrátili do leta na svahoch Aletscharény. A pustili sme sa cez Fiescheralp smerom na Bettmeralp.
Prvý krát som šiel na takomto bajku a môžem každému len odporúčať. Veľké hrubé kolesá, zaručovali stabilitu na ceste posiatej kameňmi a obidve boli perfektne odpružené, pneumaticky nastaviteľné sedadlo-ovládanie na volante a najväčšia výhoda pomocný elektrický motor.
Keď som tu bol v zime, vôbec som si neuvedomil, aké sú tie Švajčiarske dedinky pekné. Downhill pomedzi drevené domčeky a pasúce sa kravy ma naozaj ohúril.
Keby som tu bol sám, tak by som asi ešte teraz niekde blúdil v záhradách medzi dobytkom. Ale mal som sprievodcu, ktorý ma previedol cez spleť ciest a chodníčkov až dole na hlavnú cestu v údolí rieky Rotten.
Keď sme sa rútili z Bettmeralpu na hlavnú cestu dole do doliny, som si uvedomil, že hučiace kolesá mi znemožňujú počúvať okolie a hlavne idúce autá za mnov. Pochopil som, že treba dávať na cyklistov pozor a obchádzať ich opatrne, lebo si Vás môžu všimnúť až na poslednú chvíľu.
Na protiľahlom úbočí Aletscharény to bolo zo začiatku viac menej o stúpaní, ale potom sme sa dostali do lesa, v ktorom bol pre mňa asi najkrajší zjazd z celého výletu. Pekná lesná cesta veľa zákrut, krásna scenéria no proste paráda.
Míňame ďalšie typické Švajčiarske dedinky a mierime už zase po asfaltke k závesnému mostu cez spomínanú rieku Rotten, ktorý nás prevedie späť na druhú stranu údolia, kde sme štartovali.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára