feratta GEIERWAND Haiming, Rakúsko

 Via feratta Geierwand, patri vraj medzi najdlhšie súvislé zabezpečené cesty v Tirolsku, kde bolo použitých 800 m oceľového lana na 400 výškových metroch. 

Zaparkovať je možne na parkovisku, ku ktorému sa odbočí doprava za železným mostom cez rieku Inn. Stade vedie už aj návesť na Klettersteig Geierwand. Foto hore.

Alebo za mostom odbočiť doľava na parkovisko pre rafterov. Stade sa treba troška vrátiť a mieriť ku stene. Štrková cesta vás zavedie až ku obrovskej oceľovej sieti proti padajúcim kameňom. Hneď na jej začiatku je návesť na Geierwand. Tá cesta vás zavedie k horolezeckej skale, ale keď pôjdete stále pozdĺž nej, tak sa dostanete až k nástupu feratty. Alebo pôjdete rovno popri sieti po ceste a potom hore rovno ku štartu .

Foto hore, je znázornený príchod ku štartu z prvého parkoviska. Podla mňa aj pohodlnejšie a bližšie. My sme samozrejme parkovali na tom druhom, lebo sme tu boli prvý krát a nepoznali sme to. Takže nástup máme za sebou. Hneď sa to tu točí okolo obtiažnosti B/C-C a vlastne počas celého výstupu je to tak.

Táto feratta sa mi veľmi páčila, lebo tu nebolo až toľko oceľových pomôcok-skoby a kramle zapustené v stene, človek má tak väčší kontakt so skalou. Na niektorých úsekoch boli vydlabané do skaly stupy, čo mi príde lepšie ako oceľová kramľa. Tak odhadom asi 50%  bolo bez železných stupov a úchytov. Oceľove lano bolo samozrejme po celej dĺžke. 

Niekde v strede cesty, bola dokonca aj lavička. Strach na nej sedieť taká bola rozkývaná, ale bola taktiež istená lanom, tak prečo neposedieť. V pozadí výhľad na Rieku Inn.

Po oddychu na lavičke nasleduje úsek k krátkemu lanovému mostu, ktorý je tu takou atrakciou a miernym rozptýlením po kolmom lezení.

Cesta končí v ihličnatom lese. Turistický chodník je dobre vyšliapaný a tak nie je kam zle odbočiť pri ceste späť. Potom sa ide strmo dole. To je asi najnebezpečnejší úsek celého výstupu. Strmo dole po zvetranom štrkovisku alebo ako by som to nazval. Pomedzi riedke borovice sú ponaťahované železné laná, ktorých sa dá pridržiavať.

UNESCO-Weg inkl. Bettmernhorn 2858 m.n.m. a Eggishorn 2926 m.n.m.

 UNESCO Weg je modro značená hrebeňovka, začínajúca na Bettmerhorne 2858 m.n.m. a končiaca na vrcholovej stanici lanovky Eggishorn. Ja som si to ešte predĺžil na samotný Eggishorn 2926 m.n.m., z ktorého je najlepší výhľad na ľadovec Aletschgletscher

Štartoval som z Fiescheralpu (Kuhboden 2212 m.n.m.), kde som sa ja leňoch, vyviezol lanovkou z dedinky Fiesch. Je to tam dosť zastavané, tak je potrebné sa troška rozkukať, nájsť návesť a vidať sa smerom doľava na Bettmeralp.

 Túra začína na utlačenej hlinenej ceste, ktorá vedie až pod vrcholovú stanicu lanovky Bettmerhorn. Tá sa potom obchádza a konečne sa to začína podobať na vysokohorskú túru. 

 Počas pochodu ma na juhu stále sprevádzal pohľad na najkrajšie štvortisícovky v kantóne Wallis. Pozri poslednú fotku, tam ich je najlepšie vidieť.

 Asi po hodinke cesty sa dostávam pod vrchol Bettmerhornu. Po pravej ruke mám stanicu lanovky, ktorá premáva aj v lete a slúži ešte väčším lenivcom ako som ja. Je tam aj reštaurácia, v ktorej je  posledná možnosť sa v rámci bontónu vyprázdniť alebo vyrovnať hladinu z večera.

 Zo spodku som mal zo začiatku obavy, ako to idem dať, ale je to dobre zabezpečená cesta a v exponovaných miestach istená železnými lanami. 

 Človek by tu očakával, v prípade nejakých ťažko pochôdznych miestach železné rebríky (kvôli životnosti). Oni tam síce boli, ale drevené. Musím však povedať, že boli pevné a stabilné. 

 Cesta je vynikajúco značená modrou farbou. V prípade, že značku nevidíte, niekde sa stala chyba a treba ju hneď odstrániť. Lebo na hrebeni zísť z cesty, by sa nemuselo oplatiť.

 Na vrchole Bettmerhornu sa začínajú nezabudnuteľné výhľady na najväčší ľadovec Álp. Keď som tu bol ja na konci júna, bol tento turistický prechod cez hrebeň ešte oficiálne zatvorený, kvôli snehu na niektorých miestach. (samozrejme ja som to nevedel).Takže je lepšie sa o podmienkach informovať u zamestnancov strediska.

 Ako to už na hrebeni býva, tak raz si hore a raz zase dole. Niektoré miesta sú ozaj na zváženie, či ste úmerne zdatný a nemáte závraty v exponovaných miestach. Hrebeň je dostatočné široky, aj keď sa to zo spodu nezdá. 

 Zo sedla Elselicka sa ide už viac-menej po zjazdovke, na ktorej ležalo najviac snehu. Tam to bolo menej bezpečné, lebo v prípade pádu by sa človek mohol zviesť po snehu do zabudnutia. Ďalšia zastávka je vrchná stanica lanovky Eggishorn, v ktorej blízkosti je chata horli hita a dá sa na nej "lacno" občerstviť.

 Prechod z Bettmerhornu na Eggishorn trvá hodinu až hodinu a pol-podľa vypitých pív večer pred tým. Od stanice na vrchol Eggishornu je to pohodová vychádzka, čo signalizovali aj Kórejský a japonský turisti.

 Z tohto vrcholu sa mi nechcelo odísť. Našiel som si pohodlný balvan, na ktorý som sa zvalil a pozeral a pozeral a pozeral a aj tak som sa nešiel vynadívať na tie zasnežené kopce a majestátny ľadovec.

 Všade kam sa pozriem štvor tisícovka, v tomto kantone Wallis je ich najviac. Keby som sa ešte raz narodil, chcel by som aby to bolo niekde tu. Nie tu na kameni, ale niekde vo Švajci v blízkosti tohoto divadla.

 Pohľad späť z Eggishornu na prechodovu trasu po hrebeni. Celkom pekná štreka. Ak odmyslíme exponované miesta, tak to vôbec nie je náročné. S pohľadu výškových metrov je to približne 

1000 vm. Čo je taká mierne ťažká túra, ale samozrejme, že to bude inak brať nemecký turista, kórejský výletník a zdatný horal.

Ešte by som mal dačo povedať k dostupnosti sem do tejto oblasti. V zime som sa sem vybral cez Taliansko (viac tu). Lebo horské priesmyky boli pozatvárané kvôli snehu. Teraz v lete som šiel cez Innsbruck smer Bregenz a potom cez feldkirch a Lichtenštajnsko. Nakoniec cez priesmyk Furka. Navigácia mi síce povedala, že je to len 400km z Innsbrucku a že som tam za 4 hodiny, ale k tomu času treba ešte minimálne hodinu a pol pripočítať. Lebo rýchlosti na cestách nesedia a na passe Furka sa tiež nedá ísť 80 km/h. Ďalšia vec, treba si to spočítať- natankovať, potom tunel arlberg  tam a späť 20e/2018 (samozrejme, že všetko sa dá obísť) a dialničná ročná známka 35,75e/2018, lebo len ročná je. Višlo ma to menej, ale nešiel som furt po diaľnici, často krát cez dediny, veľa tunelov, zákrut, dole priesmykom som skoro zapiekol brzdy. No proste treba si to zhodnotiť. V Taliansku to stojí trochu viac, ale je to podla mňa väčšia pohodka. Výhľady možno nie sú také pekné ale...... 

E-bikom cez ALETSCHARENU

 Požičali sme si e-bajky, že to vyskúšame a náš život ostal zmenený. Dostať sa dá na ňom na také miesta, kde by ma s normálnym  bicyklom ani nenapadlo ísť. 

 Takže sme sa nalodili na obrovskú lanovku v dedinke Fiesch, ktorá nás vyviezla do v zime obľúbenej destinácie Fiescheralp. Stade po päťdesiat jednotke cez tunel ku chate Gletscherstube.

 Tunel bol osvetlený, ale miestami im to tam vypadúvalo a tak to bolo celkom dobré dobrodružstvo sa po tme predrať pozdĺž tečúcej vody a kvapkajúcich vodopádikov zo stropu a stien

Z tunela vychádzame pod jazierkom Märjelensee, ktoré zachytávalo vodu z ľadovca aby eliminovalo potopy dole v údolí.

 Na chate Gletscherstube sme sa ešte občerstvili ako sa na raňajky patrí a pokochali sa prírodou. Zamkli sme bajky, veď stáli viacej ako moje auto, prezuli lepšie topánky a šup k ľadovcu.

 Od chaty je to len na skok k tomu pánovy ľadovcov. Ja som chcel ísť na bajku až k nemu, ale nechal som sa prehovoriť, že bude lepšie ísť pešo. Cesta bola veľmi členitá plná šutrov a kde-tu ešte ležal sneh zo zimy. Ale viac tu.

Po krátkom, chladnom pobyte na ľade, sme sa zase vrátili do leta na svahoch Aletscharény. A pustili sme sa cez Fiescheralp smerom na Bettmeralp. 

Prvý krát som šiel na takomto bajku a môžem každému len odporúčať. Veľké hrubé kolesá, zaručovali stabilitu na ceste posiatej kameňmi a  obidve boli perfektne odpružené, pneumaticky nastaviteľné sedadlo-ovládanie na volante a najväčšia výhoda pomocný elektrický motor.

Keď som tu bol v zime, vôbec som si neuvedomil, aké sú tie Švajčiarske dedinky pekné. Downhill pomedzi drevené domčeky a pasúce sa kravy ma naozaj ohúril. 

Keby som tu bol sám, tak by som asi ešte teraz niekde blúdil v záhradách medzi dobytkom. Ale mal som sprievodcu, ktorý ma previedol cez spleť ciest a chodníčkov až dole na hlavnú cestu v údolí rieky Rotten.

Keď sme sa rútili z Bettmeralpu na hlavnú cestu dole do doliny, som si uvedomil, že hučiace kolesá mi znemožňujú počúvať okolie a hlavne idúce autá za mnov. Pochopil som, že treba dávať na cyklistov pozor a obchádzať ich opatrne, lebo si Vás môžu všimnúť až na poslednú chvíľu.

Na protiľahlom úbočí Aletscharény to bolo zo začiatku viac menej o stúpaní, ale potom sme sa dostali do lesa, v ktorom bol pre mňa asi najkrajší zjazd z celého výletu. Pekná lesná cesta veľa zákrut, krásna scenéria no proste paráda.

Míňame ďalšie typické Švajčiarske dedinky a mierime už zase po asfaltke k závesnému mostu cez spomínanú rieku Rotten, ktorý nás prevedie späť na druhú stranu údolia, kde sme štartovali.

Majestátny ľadovec ALETSCHGLETSCHER

Táto tečúca masa ľadu, ktorá je svojou rozlohou a dĺžkou najväčšia v Alpách a dokonca najrozmernejší ľadovec v rámci Európy sa plazí medzi vrcholmi Švajčiarska.

Hlavný tok sa koncentruje v sedle medzi vrcholmi Monch 4107 m.n.m. a Jungfrau 4158 m.n.m. Na mieste Konkordiaplatz sa zbiehajú  štyri prítoky. A to: Aletschfirm, Jungfraufirn, Grúneggfirn a ewigschnefeld. Pre desiatkami rokov ho ešte napájal aj ľadovec Mittelaletschgletscher, ktorý sa formoval pod Aletschhornom 4193 m.n.m. a Oberaletschgletscher, ktorý sa nachádza teraz niekde na úrovni jeho konca-jazyka.

 Na jeho konci sa nachádzajú turbíny elektrárne, ktoré sú napájané roztopenou sa vodou a ďalej preteká voda údolím Massa až do rieky Rhôny. Táto masa ľadu je dlhá asi 23 km a v sútoku ľadovcov na Konkordiaplaz je ľad hrubý asi 900m. Miestny machrujú, že keby sa táto zamrznutá masa roztopila, vystačil by 1 liter vody na každý deň pre 6 miliard ľudí na celé štyri roky.

 Neuveriteľných 11 miliard ton na ploche 86 km2, čo je asi 72 milionov Jambo-jetou, váži tento cencúlik. Na mieste Konkordiaplaz sa ľadovec pohybuje asi 200m za rok a na jeho spodku je to asi o polovicu menej. Na fotke dole je Olmenhorn 3314 m.n.m. a na jeho ľavej strane je údolie, ktorým pred desiatkami rokov pritekal ľadovec Mittelaletschgletscher. Ešte Pár kilometrov zostalo, ale už sa nespájajú.

Relatívne ľahká dostupnosť, skoro do jeho stredu je z Fiescheralp-u. Z dedinky Fiesch lanovkou hore do Fiescheralpu a stade po turistickom chodníku č. 51 k tunelu Tälli, alebo ako ho mám nazvať. Dvojkilometrový tunel, ktorý slúžil na odvodnenie ľadovca a lepšiu dostupnosť k priehrade Märjelensee, Vás vyvedie priamo pod chatou Gletscherstube a odtiaľ je to k ľadovcu už len polhodku cesty.

Po 30 minútach sa dostávame k bezprostrednej blízkosti ľadovca, kde sa do neho vlieva potok a vyhĺbil do neho z boku otvor. Veľmi som sa do neho tešil, ale bol ešte zavalený snehom a možno aj prelomeným ľadom, to sa už nedozviem. Na fotke je vidno aj strážcu vchodu, ktorý to už túto zimu nezvládol.

Pred miliónmi rokov to tu bolo kompletne zamrznuté, trčali len konce vrcholov a Bettmerhorn, Eggishorn a Fiescherhorli boli len malími ostrovčekmi pevniny v mori ľadu. Na fotke hore je vidieť ako ľad, po dlhé roky brúsil kameň pod sebou. 

Z vrcholu Eggishornu, z ktorého je nádherný výhľad na celý ľadovec, by si človek myslel, aká je tá masa zamrznutého snehu kompaktná a rovná. Ale až keď som prišiel naň, som videl, že je to inak. Ľadovec je celý zvlnený 2-3 metrovými vlnami a dopukaný. V niektorých trhlinách by sa stratilo aj celé auto. Ľad je na povrchu špinavý a zablatený, ale vnútri je krásne číry vidno to aj na malých jazierkach, ktoré sa tvoria na jeho povrchu.

Ďalšou zaujímavosťou sú tzv. "morény" to sú tie čierne pásy, ktoré vidno dobre na prvej fotke. Tu na fotke hore som sa ju snažil zachytiť, ale bližšie sa mi už nedalo ísť. Tieto pásy sú, minimálne na tomto mieste, asi dva metre široké a meter vysoké kopy kamenia a hliny. Možno že oveľa viac, len som to nemohol dobre zhodnotiť. Ohraničujú vlastne ľadovce, jednotlivé prítoky. Ako sa spájajú tak obrusujú horninu po svojich stranách a vzniká takáto línia.

Tu na fotke hore vidno trochu lepšie tú "morénu". Tento ľadovec má dve hlavné morény, ktoré majú aj vlastné meno, ale to už by asi nikoho nezaujímalo. Na jeho spodku tzv. jazyku sa vraj tiež dá vojsť do ľadovca. V prípade, že to prežijete, môžte si dať fotku na sociálnu sieť.

Chata GLETSCHERSTUBE 2363 m.n.m., Švajčiarsko

 Chata Gletscherstube si skromne hovie v sedle medzi Eggishornom 2926 m.n.m. a Stralhornom 3050 m.n.m. v bezprostrednej blízkosti najväčšieho ľadovca v Alpách, zvaného Aletschgletscher,  

Najlepšia dostupnosť je asi z fiescheralp-u, do ktorého sa dá dostať lanovkou z dediny Fiesch. Stade po päťdesiat jednotke k tunelu Tälli, ktorý je dlhý asi dva kilometre a zavedie Vás priamo ku chate a jazeru Märjelensee. 

 Ľadovec Aletschgletscher je od chaty  už len na skok, asi 30 min. My sme tam boli na konci júna a kde-tu turistický chodník, ešte pokrýval sneh. A aj otvor vedúci do ľadovca bol ešte zavalený snehom. Takže smola foto nebude.

 Ľudia bez výstroje a zmierený zo smrťou sa relatívne ľahko dostanú na masu ľadu pozrieť sa do trhlín. Keby tam človek spadol tak ho podla mňa ani nehľadajú.

 Na chate sa dá najesť aj ubytovať link tu . Noc s polopenziou 2018/70 CHF. 

Nad chatou sa nachádza krásne jazierko/ priehrada Märjelensee. V minulosti bolo vybudované na odvodnenie ľadovca-vody z trhlín. Aby eliminovali povodne na jeho konci v údolí.