Vrchol Chleb 1646 m.n.m., si hrdo hovie v štvrtom najvyššom pohorí našej rodnej hrudy, v Malej Fatre a to presnejšie v jej Krivánskej časti. Nie je to žiadny chudák a uzatvára trojicu najvyšších vrcholov tohoto pohoria.
My sme sa rozhodli ho zdolať z južnej strany. Skade sme -stade sme, museli sme sa dostať až k Trusalovej, na ktorú bočíme pri veľkom a známom autobazare. Stále rovno a pri kempe krútim volantom doprava a pokúšam sa dostať až na Zajacovú, ale sňahu je mnoho a moje El diablo nech robilo -čo robilo, dalo to len po prvý obchádzací priestor odhrnutý pluhom na ľavej strane smerom hore. Mali sme aj reťaze, ale kto ich bude v takej zime zakladať (-13°C). Tak tam sme ho aj nechali a vybrali sa doprava cez les hľadať žltú značku.
Nezačali sme najlepšie a náš výlet sa troška predĺži o 200 výškových metrov. Nieže by sme to fyzicky nedali, ale horšie to bude so psychikou, kedže sme zobrali len pol litra pálenky. Niekde dvesto výškových pod vrchom nám to bude chýbať. Nič to ideme ďalej. Žltá bola hneď na dosah a tak sa dostávame na zratrakovanú zvážnicu.
Postupujeme cez riedky bukový les po spomínanej zvážnici, ktorú nám pretne po čase cesta, po ktorej sme sa mali viesť v aute až po Zajacovú. Takže slušne cez prechod na druhú stranu a ďalej po zvážnici.
Od Zajacovej stále po zelenej až po prvú 180° vracačku. Pri nej stale rovno cez Révaiovskú dolinu, niektoré zdroje uvádzajú Snilovská dolina, tak si vyberte. To je ale nepodstatné, jednoducho stále popri Snilovskom potoku.Veľmi krásna scenéria tento úsek.
Niekde počas postupu touto etapou, by nebolo zlé niekde odbočiť doľava a nejakým spôsobom sa dostať na Kokolovú 1380 m.n.m. a stade do Snilovského sedla 1524 m.n.m., kde sa už človek rozhodne čo ďalej. Keďže sme tu boli prvý krát a nepoznáme terén, nieže by sme sa báli hlbokého snehu, ale nikdy človek nevie, za ktorou skalou číha Taliban, tak sme radšej držali hubu a stopu normálky.
Človek sa ani nenazdá a prichytí sa pri stúpaní hustým, zmiešaným a deprimujúcim lesom bez konca. Ešte že sme mali pri sebe medicínu na potláčanie depresie. Ale dokedýýý.
Vidím svetlo na konci lesa, dúfam že tá pálenka nebola pančovaná a je to náš koniec. Nie, vychádzame na starej zratrakovanej zjazdovke, zvanej Generál, ešte "menšester" pod nohami (krása) a tu nám dopína, že budeme asi niekde blízko pri chate pod Chlebom.
A tu sa to stalo, strašná dilema. Keď vidím ako turistki sedia na slniečku pred chatou iba v termoprádlach a na stoloch sú položené poháre s tým najlepším pivom na slovensku, hneď by som po nich skočil, teda myslím po tích Urpínoch. Samozrejme môj športový duch vyhral a ide sa ďalej do Snilovského sedla a stade na Chleb.
Od sedla hore je to asi najstrmšia pasáž dnešného dobrodružstva a ja si začínam uvedomovať, že som na raňajky nemal jesť tú praženičku z ôsmych vajec a tri krajce chleba, potím sa ako maringotka v maringotke a začínajú ma škriabať omrvinky z raňajok za termoprádlom.
Fuuu konečne hore, počasie na jednotku a výhľady tým pádom tiež. Snehu na vrcholoch veľa nie je asi bude všetok v lese, o to lepšie sa bude cez horu lyžovať dole.
Na vrchol je to asi 1100 výškových metrov a my hladké dízle (pomaly, ale všade) sme na to potrebovali okolo 3,5-4 hodinky, zo všetkým.
No a ide sa dole, dnes skloníme hlavu na Chate pod Chlebom, kde sa určite dobre zrelaxujeme. A ráno hodíme nejakú improvizáciu dole kopcom, nevieme presne kade, ale pôjdeme po stopách ako vlčiaky.
Takže šli sme teda po generálke až na jej koniec a tam sa človek môže rozhodnúť, či pôjde po zratrakovanej zvážnici až dole alebo si to troška okorení cez les, ktorý vôbec nie je hustý a strmí. Keďže sneh na vrcholoch nebol takže je všetok v lese a to zaručilo peknú jazdu až k autu.
 |
| Západ slnka za Martinské hole |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára