Na tento kopček som sa tešil celú zimu, kedže chodím na hory vätšinou sám, tak je takáto túra pre mňa relatívne najbezpečnejšia práve na jar, keď východne a južne orientované výstupové cesty už sú vďaka slnku dostatočne kompaktné a tým pádom nie je vysoký lavínový stupeň.
Agglsspitze sa nachádza v Stubaiských Alpách tesne pri hranici Južného(Taliansko) a východného Tirolska(Rakúsko). Sú dve možnosti ako sa na tento vrchol dostať, tá prvá podľa mňa nebezpečnejšia je cez severnú stenu z údolia Ridnau a tá druhá je z juhu cez ľadovec Feuersteine z údolia Pflersch.
Vyštartoval som s lampou na hlave už asi o piatej ráno, lebo táto vysokohorská zimná túra s alpinistyckým charakterom predstavuje tisícosemsto výškových metrov, čo nie je málo a je potrbné rátať s piatimi až šiestimi hodinami neustáleho pochodu do vrchov a keď že na jar nám slniečko už pekne hreje je dobré, zlyžovať ešte pred obedom aby sneh nebol ako mokrá kaša.
El Diablo som nechal na parkovisku Stein a po ceste som sa vybral na koniec údolia ku salašu z názvom Ochsenalm. Od tejto chaty sa treba držať stále v ľavo až ku úzkemu žľabu(na fotke hore), cez ktorý v prípade, že je v ňom sneh sa dostaneme na úroveň vyschnutého jazera, v ktorom pred niekoľkými rokmi ústil ľadovec a keď v ňom sneh nie je tak sa to musí obísť z ľava, čo bol aj môj prípad a práve cez to vyschnuté jazierko prejsť nad spomínaný žlab.
Z tadiaľ pokračuje už trošké širší žľab ďalej na vrch(viď foto hore). Po zdolaní týchto dvoch úžin sa nám otvára nádherná scenéria trojtisícoviek. Takže dosť otvoreným priestranstvom pokračujem ďalej a slniečko už dáva o sebe vedieť a ja zhadzujem nadbitočné vrstvy oblečenia.
Pohľad späť do údolia Pflersch a na ľavo sa tíči jeho kráľ Tribulaun, ktorý nie je až taký vyskoký ako vrchy v oblasti, kde práve smerujem, ale jeho obtiažnosti sa tam žiadny kopček nevyrovná.
Strmé okolie, ktorím prechádzam sa značne zmierňuje a to mi naznačuje, že sa dostávam na ľadovec. Prechod týmto ľadovcom nebol až tak fizycky náročný, ale jeho dĺžka bolo pre mňa v tom momente nekonečná. Človek ide a ide a stále je na ňom, nemá konca a keď že je v obiatí vrcholov, tak pripomína obrovskú panvicu, do ktorej praži z vrchu ostré slnko a zároveň sa odráža od snehu zase späť no proste také mega vega veľké turbo solárium.
Po nekonečnom stúpaní sa mi už začina rysovať pred očami môj cieľ a tak sa držiac stále vpravo blížim do sedla medzi Západným Feuerstein-om a Aggls špicom.
Na vrchu sedla medzi týmito dvomi vrcholmi, odkladám lyže a ďalej pokračujem pešo len s cepínom v ruke. Keby som išiel o týždeň neskôr asi by som potreboval už aj mačky. Je možne ísť na lyžiach ešte ďalej cez strmú stenu až ku začiatku úzkeho chrbta, kde ale už je nutné vypnúť lyže a ďalej pokračovať po zvetranom chrbáte po svojich. Tu sa nám naskytuje aj pohľad na potencionálnu variantu výstupu na Západný Feuerstein.(foto hore)
Na chrbáte si treba naozaj dávať pozor na každý jeden krok a hlavne v tej poslednej časti, kde to je ozaj veľmi úzke a zvetrané a ešte k tomu aj pokryté snehom. Niektorí ľudia jednoducho nepokračujú ďalej na koniec a zostávajú na mieste skade je robená fotografia hore.
Ako vždy u mňa vyhrala túžba po dosiahnutí kríža na hlavnom vrchole pred strachom a tak posilnený adrenalínom som sa opatrne vybral naprieč tohto hrebeňa.
Na fotke hore je ľadovec v plnej kráse, cez toto nekonečné more snehu sa treba prebojovať a odmena v podobe panoramatického výhľadu je zaručená. Vo vyšších nadmorských výškach je potrebné mať skúsenosti s prechodom ľadovca, ale tento bol celkom bezpečný a relatívne dobre pokrytý snehom, takže nebolo vydieť žiadne špalty a trhliny v lade, v ktorých často končia nadšenci vysokohorskej turistky, ktorý to jednoducho podcenia.
Takto vyzerá ľadovec v lete, kde je možné vidieť všetky tie diery a trhliny, ktoré sú tak obávané pri prechode. Je to fotené zo Schneespitze, takže tie malé dierky tam dole sú schopné pohltiť dospelého človeka ako nič a to sme len v nadmorskej výške okolo tritisíc.
Zjazd dole je po tej iste trase ako výstup, samozrejme, že kto túto oblasť pozná, nájde si komíny, žľaby a iné alternatívy pri zjazde dole, ktorími si to troška viacej spestrí. Ale ja som sa držal normálky a zjazd dole v tomto ročnom obdobý pri tak krásnom počasí, je skôr boj o prežitie ako lyžovanie. Ale to je normálne v jarných časoch je dôležitejší výšlap v peknom počasí ako zjazd dole, kým na začiatku zimy keď je na horách ešte množstvo prašanu je to viacej o peknom lyžovaní v panenskom snehu.
