Zniev 985 m.n.m. a zrúcanina hradu na jeho vrchole.

Kopec Zniev 985 m.n.m. je posledný výrazný vrch na severnej hranici pohoria Žiar. Potom už nasleduje Lučianska časť Malej Fatry. 

Východiskovým bodom výletu na Zniev je parkovisko pri cintoríne, prípadne poľná cesta pri múre cintorína.

Ďalej pokračujeme popri spomínanom múre a sledujeme zelenú turistickú značku, ktorá nás pri drevenom hríbe vovedie do lesa.

Za kalváriou sa nachádza strelnica, okolo ktorej vedie chodník a ten nás vedie do strmšieho lesa, akým sme kráčali doteraz. 

Niekde v polovici výletu sa nachádza, z kameňa vymurovaná kaplnka s oltárom a lavičkami.

Kúsok pod vrcholom začína vykúkať bralnatý chrbát Znievu, ktorý konečne spestruje jednotvárnosť terénu počas výstupu.

Začínajú sa nám naskytovať prvé výhľady mesta Martin a okolité pohoria na severovýchode.

Tesne pod  hradom sme natrafili na asi 5m hlbokú jaskyňu, ktorého klenba je asi do dvoch metrov vysoká. Dá sa v nej dobre schovať pred nepriazňou počasia.

Zrúcanina, ktorá sa zachovala nie je moc veľká, ale hradisko sa údajne rozprestieralo aj na okolitých bralách v tvare trojuholníka.

Do desať minút od zrúcaniny sa týči vrchol Znievu, ktorý je pekným vyhliadkovým miestom. 

Na juhozápade pod mračnami sa nám ukazujú Kremnické vrchy a naľavo Veľká Fatra.

 

Majestátny KRIVÁŇ 2545 m.n.m.

Kriváň 2494 m.n.m. je neoficiálny symbol našej rodnej hrudy a hrdo sa vypína v západnej časti Vysokých Tatier. Svojim tvarom je neprehliadnuteľnou a nezameniteľnou dominantou v tomto kúte pohoria.

Východiskový bodom pre mňa bolo horné parkovisko na Troch studničkách. Je to platené parkovisko 5e/2020. Ešte je tu spodné parkovisko, ale to už bolo vraj 4:30 ráno skoro plné a to vrchné už o 6:00 plné. Potom je tu ešte možnosť parkovania pri ceste a možno aj najlepšie lebo je zadarmo, teda aspoň myslím.

Z parkoviska je to ešte kúsok dole kopcom k horárni, kde začína stúpanie na tohto fešáka. Druhá etapa, najmenej príťažlivá je prechod hustým jarabinovým porastom. Neskôr sa to zosvetlí a začínajú sa naskytovať prvé výhľady nielen do údoli, ale aj na samotný vrchol.

Následky, v podobe polámaných a popadaných stromov, dávneho severáku ostro kontrastujú z prírodou, ktorá to ustála alebo ktorá sa nanovo derie pomedzi oschnuté brvná.

Ďalšou fázou je postup cez kosodrevinu, cestička ktorá sa cez ňu hadí ma nakoniec vyvedie niekde pod Vyšnou Priehybou 1982 m.n.m. a terén tu začína nadobúdať vysokohorský charakter.

Pohľad späť na postup z kosodreviny cez ľavé úbočie Priehyby. Táto zelená tur. značka pomaly končí a na rázcestí značenom ako Krivánsky žľab, ďalej budem pokračovať po modrej.

V Krivánskom žľabe sa pripája aj cesta z Jamského plesa, cez ktoré sa dá dostať na Štrbské pleso.

Nasledujúci úsek vedie cez kopu balvanov a niektoré miesta sú exponované a treba zvýšiť opatrnosť. V tej kope kameňov je potrebné sledovať aj značky, aby človek neodbočil. Nie preto, že by sa stratil lebo to je dosť nepravdepodobné, pretože na ceste na kriváň je furt veľa ľudí, ale preto že mimo chodník je suť kamenia zvetraná a môže sa uvoľniť skala a problém je na svete. Značený chodník je v zvetraných miestach trocha upravený a časom udupaný.

Z hrebeňa Malého kriváňa sa mi konečne naskytujú očakávané výhľady do údolia.

Pohľad na krivánske zelené pleso, ktoré sa trbliece na konci Važeckej doliny. Na kopcoch Važeckej doliny vyviera biely Váh, ktorý spolu z čiernym Váhom tvoria našu najdlhšiu rieku. Zaujímavé je, že obidva Váhy vyvierajú pod symbolmi Slovenska (čierny Váh pod Kráľovou hoľou) a tvoria náš tretí neoficiálny symbol.

Oficiálny čas výstupu sú 4 hodiny, kde na šiestich kilometroch je prekonaných cez 1300 výškových metrov. Ale svižným tempom sa to dá zvládnuť aj za tri hodky a borci aj menej. V hlavnej sezóne je vrchol veľmi navštevovaný, ba dokonca za pekného počasia sa ide v jednom zástupe odspodu až na štít. Na štreke nie sú nejaké veľmi exponované pasáže z reťazami ako na Rysoch a tak sa tu netvoria kolóny a šliape sa plynule. No možno za vysokej návštevnosti je trochu čakačiek nad Krivánskym žľabom, kde je kúsok lezenia, kým sa človek dostane na hrebeň Malého Kriváňa.

 

VEĽKÝ TRIBEČ 830 m.n.m.

      Veľký Tribeč 830 m.n.m. je najvyšším bodom pohoria Tribeč a nedávno ho preslávil film Trhlina, ktorý zachytáva záhadné zmiznutia ľudí. Údajne tam malo zmiznúť bez stopy niekoľko osôb aj keď dobre poznali miestny terén .

Rozhodli sme sa pre výstup z dediny Kostoľany pod Tribečom. Za dedinou sa nachádza stará horáreň Jedliny. Autom ideme až k nej  a tým si celkom pekne skrátime cestu.

Turistický chodník pretína asfaltka pri smerovníku Babova dolina. Pri výstupe treba byť pozorný lebo sa tu cesty často krát rozchádzaú, pretínajú a dalo by sa tu ľahko zatúlať a prispieť do štatistiky o nezvestných.

Na ďalšej väčšej križovatke je čistinka, na ktorej sa nachádza aj ohnisko. Konečne svetlé miesto, ktoré padlo vhod po doterajšom tmavom lese, ktorým sa postupovalo.

Nasledujúca zastávka je čistinka z výhľadom na dominantu rozsiahleho okolia a to zrúcaninu Gýmeš.

Týždeň pred výstupom na Tribeč sme si túru boli obhliadnuť práve z tejto zrúcaniny.

Ku koncu sa výstup stáva strmším a strmším, ale zrazu nečakane hop a sme na vrchole. Nachádza sa na ňom ohnisko a oltár (drevený stolík) , na ktorom sa každý rok v septembri koná omša.

Vrchol je bez výhľadov a celkom rovinatý, vďaka čomu sa dá na ňom pohodlne posedieť. Výstup nie je náročný, len tie dubové lesy v čase dozrievania žaluďov sú troška strašidelné- v jednom kuse žalude padajú zo stromov a šuchotajú po okolí. Husté tmavé hory, padajúce žalude a vzhliadnutie filmu Trhlina dodávajú túre tú správnu atmosféru

Slovenský symbol KRÁĽOVÁ HOĽA 1946 m.n.m.

Kráľová hoľa 1946 m.n.m. leží, či skôr stojí v juhovýchodnej časti Nízkych Tatier. Je to vlastne koniec hlavného hrebeňa alebo skôr začiatok? Tento neoficiálny symbol Slovenska sme sa rozhodli zdolať z horehronskej dediny Šumiac. Pod týmto vrcholom pramení niekoľko známych riek ako Hron, Hornád, Hnilec a Čierny Váh, ktorý s Bielym Váhom tvoria našu najdlhšiu rieku. Zaujímavosťou je že Biely Váh pramení pod Kriváňom, ktorý patrí s Kráľovou hoľou medzi naše dva najslávnejšie a najospevovanejšie vrcholy Slovenska a pod ich vrcholmi pramenia dva potôčky, ktoré vytvoria našu najslávnejšiu rieku.

Autom smerujeme po hlavnej cez centrum, potom doľava a hneď doprava do najsevernejšieho bodu dediny. Po ceste sú aj smerovníky. Na pravotočivej 180° vracačke parkujeme auto a ďalej postupujeme po spevnenej štrkovej ceste. Za pár minút bočíme doľava, kde sa napájame na modrú, ktorá vedie z dediny.                                                

Turistický chodník je dostatočne vychodený a široký a tak nie je možné nejakým nedopatrením zísť z cesty, ale  POZOR ak by sa to náhodou niekomu podarilo tak stačí aby sledoval servítky, ktorých je do desať metrov po oboch stranách chodníka  porozhadzovaných milión a to až skoro na vrchol- kde už nie je možné sa skryť, tam sa už neciká. Dievčence ak neviete smrknúť alebo oklepať tak aspoň tie servítky (väčšie fajnkoštérky vlhčené utierky) nejako zakamuflujte aby tam nesvietili. Tie biele vreckovky lemujú celý chodník a je to podľa mňa už vidieť aj z vesmíru, len dúfam, že si to tam Amíci nepomýlia s letiskom na Sliači a nezačnú tam rolovať svoje boeingy. 

Asi po hodinke vychádzame na Predné sedlo, kde pod smrekmi čupí Horská chata pod kráľovou hoľou. Je v nej možnosť sa občerstviť a dokážu tam na posteliach prespať asi ôsmy ľudia, Japonci aj viacerí. Vo vnútri je spoločenská miestnosť s dvomi veľkými stolmi a bar kde si môžete obiednať. Vonku pred vchodom je terasa kde je možné zakúpené poživatiny skonzumovať. Občas tam zavadzajú a zaberajú miesta  (paradoxne priamo pred vchodom) turisti, ktorí si odbalia z alobalu vlastný chlebík, ťuknú si s kamošom vlastnou pálenkou a všetko to spláchnu vlastným pivkom z plechovky.

Od chaty sa na povahe stúpania nič nemení, stále rovnaký sklon a charakter terénu. Po stranách v lese okrem servítok je možné nazbierať brusnice a nejaké tie dubáky.

Nad úrovňou lesa, začína dominovať kosodrevina a kopa rozhádzaných balvanov. Vietor sa začína dvíhať a napovedá všetkým čo to nevedia, že hore na holi, kde nemá prirodzeného nepriateľa, nám ukáže čo je zač.

Na konci pásma kosodreviny začína aj tyčové značenie, ktoré nás bude viesť až na vrchol. Našťastie sme ho nepotrebovali lebo počasie bolo ukážkové.

Vyhliadková skala pod Kráľovou hoľou.

Kráľová skala týčiaca sa nad Telgártom a v sedle vidieť asfaltovú cestu, ktorá vedie k vysielaču, ale je pre verejnú dopravu uzavretá. Ale cyklisti si prídu na svoje, lebo vedie na najvyšší bod cyklotrasy na Slovensku.

Na vrchole je televízny a rozhlasový vysielač, ktorý tam stojí od šesťdesiatych rokov. V budove sa nachádza malá núdzová miestnosť pre neočakávané situácie.

Táto dominanta východných (Kráľovohoľských) Nízkych Tatier patrí medzi najkrajšie vyhliadkové vrcholy na Slovensku. 

Pohľad späť na dedinku Šumiac, z ktorej sme štartovali a v pozadí Muránska planina.

Jeho veličenstvo Karpatský kráľ.

Celé Vysoké Tatry ako na dlani.

Hlavný hrebeň Nízkych Tatier z najvyššou kvótou.

Hrad GÝMEŠ 514 m.n.m. v pohorí Tribeč.

     Zrúcanina hradu Gýmeš sa hrdo týči na kopci Dúň 514 m.n.m. v pohorí Tribeč. Navštívili sme už              zopár ruín hradov, ale tento nás svojou veľkosťou ozaj prekvapil, všade nejaké prekvapenie,                                                 rôzne zákutia a v neposlednom rade nádherné výhľady.              Štartovali sme od rybníka v oblasti Remitáž v blízkosti dedinky Jelenec. Na konci cesty pred zákazom vjazdy sme nechali auto a ďalej pokračovali po asfaltke. Sledovali sme červenú, ktorá nás po pár minútach vedie do lesa.                           

Nasledujúca etapa sa bude odohrávať v prevažne dubovom lese, ktorý pôsobí na nás dosť strašidelne. Ale asi len na nás dospelých, lebo deti sa bez najmenších obáv naháňajú a zbierajú popadané žalude. Lesná zvážnica nás doviedla ku medzníku Pod gaštanicou, kde sa napojíme na zelenú turistickú značku, ktorá by nás mala doviesť hore na hrad.

Les sa z prevažne dubového, zmenil iba na dubový, ale trocha sa preriedil a tak krvilačného predátora, rútiaceho sa na nás z lesa , spozorujeme oveľa skorej ako nižšie:-D 

Cestou sme natrafili na opustenú budovu, v ktorej by sa dalo núdzovo prenocovať. Bolo v nej prekvapivo čisto a strážili ju, len zo stropu visiace netopiere.

Názov Pod gaštanicou nám napovedá, že sa tu pestujú asi gaštany jedlé. Na fotke hore je naznačené ako sme prechádzali cez oplotený areál plný starých gaštanových stromov, ktoré mali údajne cez tristo rokov. Predierali sme sa cez hustý porast, pripomínajúci prales, všade na vôkol popadané obrovské kmene Gaštana jedlého, ktoré umocňovali atmosféru už tak zaujímavej scenérie.

Vychádzame z oplôtku a kopec sa začína dvíhať a všade rozsypané kamene nám pripomínajú, že sa blíži vrchol. Ale ešte jedno prekvapenie nás čakalo pred samotným hradom. A to kvitnúce vresové polia dozdobené samostatne stojacimi dubmi a trčiacimi balvanmi. Tie nás očarili ešte viac ako gaštanový prales. 

Konečne sme dorazili na vrchol. Hrad je rozsiahli, plný zaujímavých zákutí, vysokých stien a tunelov. Prešli sme už veľa zrúcanín, ale táto je taká tajuplná  a človek nevie kam by sa skorej pozrel.

Mňa najviac oslovil malý kostolík priamo v areáli, v ktorom sa to celkom pekne zachovalo a je možné ešte stále rozpoznať architektúru. 

Najľahší výstup je údajne z dediny Kostoľany pod Tribečom. V pozadí sa nám naskytol pekné vyhliadkové bralo Lysec 547 m.n.m.

Po pozretí filmu Trhlina sme sa pôvodne chceli vybrať na Tribeč 830 m.n.m., ale nevedeli sme či to deti zvládnu. Tak sme sa vybrali si to obhliadnuť na protiľahlý Gýmeš. Domnievam sa, že by sa dalo ísť autom až ku horárni a tak si trochu skrátiť cestu z Kostolian. ČI?

Naspäť k autu sme sa vybrali po zelenej , ale opačnou stranou smerom ku sedlu pod Gýmešom a stadiaľ dolu po žltej až k rybníku. Cestou sa oplatí ešte malá zachádzka na bralá, s ktorých sú zaujímavé výhľady na okolie.