Tento trávnatý kopček je asi desiatym najväčším členom Starohorských vrchov, ktorý je neodmysliteľným strážcom malebnej dedinky Podkonice. Keď zdroj dá a je sneh tak po nedeľnej omši všetky nohy idú hore, či už lyžovať, bežkári si tam tiež prídu na svoje alebo len tak si sadnúť na slniečko do bufetu.
Jedného pekného dňa sadám do auta a idem si to tam tiež okuknúť. Na začiatku stúpania hneď zakladám reťaze, lebo moje lacné protektori by to asi nedali. Cestou som tie reťaze raz stratil, ale zase našiel a pokračoval ďalej. Auto som odstavil na druhej 180° zákrute, kde už sú na dohľad lúky, po ktorých budem pokračovať ďalej. foto hore.
Sneh už bol relatívne mokrý, ale to nie je nič neobvyklé, keďže som štartoval až o pol jednej. Z lúk, na ktorých majú downhill-áci postavené rampy a je tam možnosť si pri zjazde späť troška zaskákať aj keď doskočiská sú dosť plytké, sa dostávam do riedkeho bukového lesa a z neho vychádzam už pri parkovisku strediska, kde sa mi naskytuje pohľad na zjazdovky a chatu na Plešiach.
Pred parkoviskom to režem hneď doprava smerom na hôľnaté Javorie, na ktorom vrchole po celej jeho dĺžke sú urobené trate pre bežkárov, ktoré vedú až na samí top Vysokej a vlastne vedú po celom obvode kopca nad úrovňou lesa.
Zhora sa mi naskytujú nádherné výhľady na všetky strany. Túra na vrch aj zo zjazdom trvá asi dve hodinky. Dole som sa vracal po zjadovkách, kde tiež boli postavené nejaké tie skoky, jumpy a rampy, rozbité gamby, ktoré si tu zhotovili miestny snowboard-isti.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára