Martinské hole a jej VEL´KÁ LÚKA 1475 m.n.m.

Pohľad z hrebeňa Nízkych Tatier

Veľká lúka je najvyšším bodom Lúčanskej Malej Fatry, nazývanej aj Martinské hole, Susedí s vrchom Krížava 1456 m.n.m. a Veterné 1442 m.n.m.

Ani tentokrát mi počasie nepraje, ale stále dúfam, že sa nachádzam pod nízkou inverznou oblačnosťou a keď vyšliapem hore, naskytnú sa mi nádherné výhľady, ktorími sú Martinské hole známe. Vyrážam od starej stanice lanovky v Martinskej mestkej časti Stráne.

 Pod spomínanou budovou starej lanovky je dosť veľké parkovisko, na ktorom odstavím auto a vydávam sa na lyžiach po zvážnici, ktorá je zároveň aj letná turistická trasa žltej farby. Cesta vedie viac menej cez strmý les a snehu je o trošku menej ako by som potreboval na reznutie to cez horu nejakou skratkou. Po hodine sa dostávam na Hodinovku, kde mieri do lesa vojenské delo.

 Snehu tu už pribudlo a aj les sa zmiernil a tak hneď režem do neho  a postupujem ďalej po stope, ktorá mi to dosť zľahčuje, kedže som tu prvý krát a neviem kade ísť.

 Idem idem, keď tu zrazu mi cestu pretne asfaltka, ktorá vedie z Vrútok na Martinské hole, resp.  na Lyžiarské stredisko Martinky. žltú značku som stratil, ale že vraj vedie asi 700m popri asfaltke, čo je dosť nebezpečné, lebo je to vlastne jediná cesta čo vedie na hole a tak je dosť frekventovaná. A tak tu cestu len prebehnem na druhú stranu a vchádzam do riedkeho zmiešaného lesa.

 Zásadne, kade idem hore, tak tade sa aj z malými odchýlkami vraciam, aby som sa nestratil ha ha. a dobre som spravil, že som išiel tadeto lebo cez tento riedky porast bol asi najkrajší zjazd z celej spiatočnej cesty.

 Z lesa vychádzam pri chate horskej služby a na spodku lanovky Floch 1153 m.n.m. a ďalej postupujem po zjazdovke. Počasíčko sa tu primerane na nadmorskú výšku mení, ale viditeľnosť je ešte stále v norme.

Úroveň lesa sa pomaly končí a s ňou aj veškeré výhľady, keď som stúpal hore si vravím ako si tu zgustnem medzi tými stromčekmi v čerstvo napadnutom snehu, ale realita pri vracaní sa bola iná. Nevidel som ani na krok a tak som sa vracal radšej po zjazdovke.

 Na vrchole hrebeňa niekde pod vysielačom sa mi hmla na chvíľku odstúpila aj keď nie na široko, ale aj to ma potešilo lebo to bolo posledne čo som hore videl.

 Bočím doľava popod vysielač hľadať tú vyvýšeninku zvanú Veľká lúka, ale asi sa mi ju nepodarí nájsť.

 Dostávam sa k smerovníku, ktorý mi tvrdí, že k môjmu cieľu je to už len desať minút a tak sa vyberám pozdĺž vysokých palíc, označujúcich hrebeň tohoto pohoria.

Po dvadsiatich minútach sa otáčam a vraciam späť sklamaný, že som ten top of Martinské hole niekde v tej tesnej hmle prehliadol. Prevýšenie tejto túrky je asi 1000 metrov, ale napriek tomu to nie je až také náročné a človek to dá za tri a pol až štyri hodinky ako nič.

Kremnická SKALKA 1231m.n.m.

Skalka je siedmy najvyšší húglik v Kremnických vrchoch, ktorý je čiastočne zalesnený a rozoznateľný hádam len 300m vysielačom.

Štartoval som z lyžiarského strediska  Krahule a chcel som si obzrieť tento kraj zase z troška iného uhla. Tento január mi ozaj nepraje a snehu veľa nenadelilo, ale moje pásy už prežili aj hroší terén.

Na konci zjazdovky, respektíve na jej začiatku pre lyžiarov, bočím doprava a dostávam sa na západný okruh bežeckej trate Skalky, v lete využívaná ako cyklistická trasa.

Skoro žiadne stúpanie, len rovinka, pre mňa dosť nuda, ale na vyčistenie hlavy stačí. Takéto otvorené čistiny sa striedali z postupom v lese.

Tesne pred cieľom je ešte jedna stará, nepoužívaná osvetlená zjazdovka, ktorá si tu takto hovie zabudnutá kto vie koľko rokov.

Počasie sa rapídne mení a začína snežiť a ja vychádzam v centre lyžiarského strediska Skalka. Ako tak postupujem, tak si všímam, že tie vleky a lanovky sú tu dosť rozhádzané a nie veľmi rozumne poprepájané a tak, koľko krát musia lyžiari vyzuť lyže a ísť k dlhšiemu vleku pešo.

Táto túrka je tak na dve hodinky a prevýšenie je asi len 300 metrov, takže tento výlet radím do kategórie maminky s kočíkmi. 

KRAHULE 900-1060 m.n.m.

Toto stredisko sa nachádza v geografickom strede Európy a to je asi všetko čo je na ňom zaujímavé. V čase keď som ho navštívil ja (Január 2015), nedisponovalo množstvom snehu a tak aj podmienky neboli bohvieaké. Takže ani fotečky sa nevyrovnajú ich domovskej stránke, ale taká je realita.

Dĺžka zjazdovky je asi 900m, po ktorej stranách sa nachádzajú 4 vleky a v strede je dokonca štvorsedačková lanovka, čo nie je tak často vidieť v tak malom stredisku. Tieto zjazdovky sú vhodné pre začiatočníkov, pretože nie sú strmé, ale za to relatívne široké, čo je dobré na učenie lyžovania, aj ked cez víkendy dosť preplnené, 

Vleky ťahajú od deviatej ráno do štvrtej poobede a aby ešte troška zaryžovali tak majú aj večerné lyžovanie a to každý deň od 17:30 do 20:30. 

Skitatranizmus na kopčičôčuček ĎURKOVÁ 1750 m.n.m.

 

Kopček Ďurková, hrdo stojí na hlavnom hrebeni Nízkych Tatier medzi Chabencom 1955 m.n.m. a Latiborskou hoľou 1648 m.n.m.

Rozdvojka, na ktorej trasa A vedie klíďo-píďo po zvážnici a trasa B ako brutál strmo do kopca cez les, tak sa rozhodni.

Východiskovým bodom je pomyselné parkovisko niekde v malinčí pri chate na Baukovej hati, ku ktorej sa dostávam cez dedinku Jasenie, za ňou hnám kone doľava do Jasenianskej doliny až k minerálnemu prameňu Kyslá a tu už krútim doprava k  spomínanej Baukovej hati.

 Prechádzka sa končí na konci horskej zvážnici, kde prepletám nohy doľava a popod riedky les postupujem ďalej až kým nebude nutné do toho lesa vojsť.

 Les pod Struhárskym sedlom je asi najhorším úsekom tohoto výletu a to z toho dôvodu, že bolo v ňom málo snehu a kadečo číha zo zeme a snaží sa ma to potknúť.

 Takže pomedzi stromy, cez čučoriedky, ponad korene stromov a trčiacích skál sa dostávam konečne na sedlo pod Struhárom, kde si trošku musím odfúknuť a doplniť všetko čo mi chýba.

 Na Struhárskom sedle sa krížia cesty z Lomnistej doliny, Jasenianského údolia a z vrchu od hrebeňa. Červená šípka znázorňuje bežnú turistickú cestu, ktorá je strmá, ale zato oveľa kratšia ako modro znázornená šípka. Modrá je vlastne zvážnica, ktorá vedie až ku chate a je využívaná  ako alternatívny menej náročný zjazd. 

 Zo sedla hore sa ide strmou, relatívne na zjazd úzkou cestou v hustom lese, ktorá sa po chvíli mení na peknú, otvorenú krajinku s mladými stromami, kde už si freerajdík viem predstaviť.

 Tento úsek je naozaj peknou časťou výstupu a ústi nad úrovňou lesa, prelínajúcou sa s kosodrevinou.

 Nad kosodrevinou sa buď dá ísť po vrstevnici traverzom "A" smerom ku Ďurkovej útulni a  za posledným žľabom pred chatou, ako som zvolil ja , vyšliapať hore alebo ísť až k sedlu a z tade hore alebo rovno hore "B" ako je znázornené na fotke cez malú odnož hrebeňa až na vrchol Ďurkova.

 Pohľad z kosodreviny dole na trasu od sedla a vzadu na kopec, po ktorom je sedlo pomenované.

 Od kosodreviny ku Ďurkovej chate je to krásna a nenáročná prechádzka až potom pri výstupe na samotný kopec sa troška pritvrdí, ale nič strašné.

 Výhľady z hora, ktoré boli ešte umocňované nízkou inverznou oblačnosťou, stáli za to.

 Počko a vietor sa ma snažili troška nasrdiť, takže rýchlo zbaliť pásy a šup-šup na chatu pod vrcholom, kde ma chatár veľmi dobre pohostil.

 Na druhý deň ráno som chcel ešte rýchlo vybehnúť na Chabenec, ale počasie mi nehralo do karát a tak mierim zase dole do údolia. Pre zlú viditeľnosť, volím zjazd po zvážnici až k sedlu. 

 A z tadiaľ boj o prežitie cez les a zase na zvážnicu a po tej až k autu.

NÖßLACHJOCH 2231 m.n.m.

Je to neuveriteľné, ale ešte ani v januári v Alpách  nie je dostatok snehu na skialp . Aby som to upresnil tak sneh by bol, ale len na štítoch a aj to málo čo sa tam nachádza, tak vietor všetko vyfúkal preč. Takže volím vychádzku na Nößlachjoch, pretože pod vrcholom sa rozprestiera lyžiarské stredisko Bergeralm, ktoré to má celkom pekne zasnežené technickým snehom až po parkovisko v údolí.

Tu vidieť nedostatok snehu pod vrcholom

Na vrchol sa normálne štartuje z mestečka Nößlach a je veľmi obľúbená medzi turistami, pretože sa zo začiatku ide cez riedky les a potom nad úrovňou lesa, začína  prechádzka bielim rajom (keď je sneh (:-D ) , bez hroziaceho nebezpečenstva lavíny až k vrcholu. 

Náčrt výstupu na obtiažnejší Wolfendorn a na kopec pre začiatočníkov Sattelberg

Ale snehu nie je na južnom úboči dostatok, tak to beriem cez spomínané lyžiarské stredisko. Moja prvá zimná túra túto sezónu, čo je poznať, lebo som sa už spotil na parkovisku 1050 m.n.m. pri obúvaní lyžiarok.

Obľúbený cieľ v zime aj v lete na  Rollspitz a Amthorspitz

Vydal som sa po sánkárskej dráhe aby som veľmi nezavadzal lyžiarom a pri reštaurácií Panorama 1600m.n.m. bočím vpravo na modro značenú zjazdovku s číslom 4 až po chatu Bärenfalle, tam nadväzujem na zjazdovku č.5 taktiež modrú a niekde v polke bočím zase doprava na čiernu zjazdovku č.3 a s tou sa dostávam až ku konečnej stanici lanovky.

Bola to asi najdlhšia možná varianta akú som si mohol zvoliť, ale čo už narobím, keď som si to lepšie nenaplánoval. Oveľa kratšie by to bolo ísť hneď z parkoviska po jednotke, pri Panorame sa napojiť na dvojku.

Z konečnej som už zišiel z upravovaných tratí a postupujem ďalej cez mach, brusnice a skaly až na vrchol. Ani nedostatok snehu ma neodradil ísť ku krížu s lyžami a to mi bolo troška osudné ani nie tak mne ako mojim lyžiam, ktoré pri zjazde dole spoznali čo je to stredovek.

Zhrnul by som to tak, že tento kopček sa nachádza v Stubaitálských Alpách a napriek nie veľmi optimálnym podmienkam, bol zhora krásny výhľad do troch údolí: Wipptal,Gschnitztal a Obernbergtal a v pozadí sa dá vidieť aj týčiace sa Zillertálske Alpy. Potil som sa hore necelé 4 hodinky a prekonal okolo 1200 výškových metrov.