ROSSKOPF 2189 m.n.m.

Rosskopf alebo po Taliansky Monte Cavalo je preslávený hlavne lyžiarským strediskom, ktoré sa na ňom rozprestiera. Ale aj v lete tento kopec poskytuje množstvo možností na túry, ale aj iné aktivity pre malých aj veľkých.

Pre tých lenivejších ťahá lanovka z mestečka Sterzing a z konečnej stanice lanovky to na vrchol už nie je ďaleko. Troška časovo náročnejšia vychádzka je z dedinky Gossensass, kde sa túra začína za železničnou stanicou. Popri futbalovom ihrisku, na ktorého konci odbočíme doprava a potom popri potoku cez les asi desať minút, kde už bude značenie na smer Walming Alm.

Pri salašoch zvaných Walming bočíme doľava a po pol hodinke prejdeme cez hrebeň ku krásnemu jazierku, skade je nádherný výhľad na kotlinu, v ktorej sa rozprestiera už spomínané Alpské mestečko Sterzing.

Ani sa mi stade nechcelo odísť, ale zvedavosť bola silnejšia a tak sa vyberám smerom na západ. Po hrebeni na ceste na vrchol, sú rozmiestnené samé atrakcie pre turistov, no veď som už spomínal, že si tu prídu na svoje všetky generácie.

Z vrchu je ozaj  nádherný panoramatický výhľad na všetky svetové strany. Na juhu sa nám hrdo týčia Talianské Dolomiti  so známymi vrcholmi ako napr: Drei Zinnen, Peitlerkofel 2875 m.n.m.  alebo skupina vrcholov zvaných Geisler.

 Na západe v Sarntalských Alpách sa nedajú prehliadnuť kopčeky ako Zinseler 2421 m.n.m., Oetschspitze  2590 m.n.m., Sarner Weisshorn 2705 m.n.m. alebo Hochwart 2746 m.n.m.

Severná strana mne najbližšia ,nám poskytuje pohľad na Stubai Alpy a to masív Tribulaun, Hoher Lorenzenberg, Kreuzjoch a v neposlednej rade Grubenkopf.

Na východe sú to Amthorspitze, Weissspitze, Wolfendorn a za nimi v Zillertalských Alpách sa hrdo týči Hochfeiler.

OBERNBERGER SEE

Jazero Obernberger patrí medzi najväčšie horské jazerá v severnom Tirolsku 

v Rakúskych Alpách, presnejšie sa nachádza v podcelku zvanom Stubaiské Aply.

 Toto nádherné jazero leží 1590 metrov nad úrovňou mora v kotline medzi známym masívom Tribulaun a vrcholom Allerleigrubenspitze. Vodná plocha má rozlohu okolo 16,5 ha a skladá sa z dvoch jazier, ktoré sú spojené iba na jar keď je dostatok vody z topiaceho sa snehu z okolitých kopcov.

 Jazerá majú vtedy hĺbku miestami až 15m. V strede medzi týmito dvoma jazerami je ostrovček na ktorom bola postavená kaplnka zvaná "Mária na jazere". Maximálna teplota jazera dosahuje 14°C, takže nič moc na kúpanie.

Z plateného parkoviska (2euro/5hod.- 2013) na konci údolia je to k jazeru len pol hodinka kľudnej chôdze. Buď si zvolíme trasu cez lúky vľavo alebo pôjdeme po štrkovej ceste vpravo, koniec koncov vždy dôjdeme k jazeru.

 Okolo jazera vedie dobre upravovaná štrková cesta. Z dôvodu ľahkej dostupnosti je toto jazero optimálnym cieľom na výlety pre rodiny s deťmi.

 V zime či v lete je táto oblasť východiskovým bodom pre túry na okolité vrcholy ako napríklad: Kleiner Tribulaun, Obernberger Tribulaun, Hoher Lorenzenberg 2315 m.n.m., Grubenkopf 2337 m.n.m. a v neposlednej rade už spomínaný Allerleigrubenspitze 2131 m.n.m.

PEITLERKOFEL 2875 m.n.m.

 Píše sa nám jedenásteho septembra, niektoré krajiny smútia, ale my sa tešíme lebo dnešným cieľom našej výpravy je Peitlerkofel, ktorý je tu dosť obľúbený  pre jeho panoramatický výhľad na Dolomiti. Je aj najvyšším bodom v skupine Peitler. Hneď vedľa neho je kopec zvaný malý Peitler.

 Štartovali sme z Wúrzjoch-u, to je taký smiešny priesmyk, ktorý spája údolie Gader a údolie Eisack a rozprestiera sa medzi skupinov Peitler a pohorím Lúsener bergen vo výške 2004 m.n.m.

 Keď sme túto túrku plánovali, vôbec sme nepočítali s tým, že do rána napadne sneh. Z wúrzjoch-u sme sa vybrali traverzom popod končiare a z pravej strany sa dostávame ku žľabu, ktorím neskôr vylezieme až do sedla. Tento žľab je dosť zradný, je dobré v najhorúcejších letných mesiacoch štartovať skorej aby vás poludňajšie slnko nezastihlo práve v ňom, lebo je to tam ako na panvici. Slnko pečie a žiadny vánok no proste grilovačka.

 Zo severnej časti sa cez sedlo Peitler scharte dostávame na južný svah kopca a počasie sa nám začína kaziť a tak máme obavy, či vlastne niečo z hora uvidíme, keď už je tak ten kopec ospevovaný.

 Vegetácia nám tu končí a pred nami je prvá výzva a troška lezenia po skalách, ono by to asi vôbec nebolo nebezpečné, len ten sneh nás núti byť ešte opatrnejšími.

 Vrcholy sú už na dohľad a tu sa aj cesta rozdeľuje, kto sa necíti na Peitlerkofel, odbočuje doľava na vrchol jeho menšieho brata a kto má chuť si troška pošplhať ide doprava. Na štít tohoto kopca je vybudovaná pekná a relatívne ľahká zabezpečená cesta (via feratta).

 Výstup pozdĺž železných lán bol doprevádzaný tečúcou vodou z topiaceho sa snehu, ktorá nútila ľudí si dávať troška väčší pozor, veď nie je nič zradnejšie ako mokrý kameň.

 Po desiatich minútach lezenia sa už otvára výhľad na masívny oblý vrchol tohoto dolomitu. Ale výhľad bol veľmi slabý, na sever len hmla a na juhu dolomiti v oblakoch no proste nič moc.

Výstup trvá okolo 3-3.5hod a zostup okolo dvoch hodiniek. Celkové prevýšenie je cca 900 metrov. Výstup nie je ťažký až na poslednú časť, kde sa nachádza železná cesta, ľudia s neistým krokom by sa mali tomu vyhnúť.

Sarner WEISSHORN 2705 m.n.m.

 Sarner Weisshorn, zvaný aj Penser Weisshorn, alebo Sarntaler Weisshorn a po Taliansky Corno Bianco sa nachádza v Sarntalských Alpách a je 2705 metrov nad úrovňou mora. Prvý krát bol zdolaný v roku 1822.

 Počasie nám naozaj vyšlo, obloha bez obláčika a to je pre nás dosť pozitívne lebo tento kopček ako jediný v blízkom okolí naskytuje 360° panoramatický výhľad a preto je aj často krát cieľom sympatizantou východu slnka.

 Štartovali sme z Penser Joch 2211 m.n.m., čo znamená, že túra nebude mať veľké výškové prevýšenie. A časovo to tiež nie je náročné. Takže traverzom sa vyberáme plus mínus po vrstevnici, čo bola príjemná prechádzka s krásnym výhľadom.

 Pritvrdzovať sa začalo až pri horských okách zvaných Steinwandseen, pri ktorých sa cesta 12a vedúca na vrchol rozdeľuje a jedna vedie poza jazierka, ale neďaleko sa zase spája s pôvodnou traťou, táto obchádzka nie je taká strmá ako normálka, ale zato dlhšia.

Dostávame sa do sedla Geroelljoch, skade je už vidno južný hrebeň, po ktorom sa budeme musieť vyšplhať. (foto dole)

Od sedla na vrchol je to už troška  strmšie, ale aj zabezpečené železnými lanami, neviem či to môžem zaradiť k železnej ceste (klettersteig. via feratta) alebo nie, lebo nie je to až také náročné a ani som nikoho nevidel používať feratové sety, tak naozaj neviem, ale opatrnosti nikdy nie je dosť.

 Aj keď samotné istenie neviem či by malo nejaký zmysel lebo ukotvenia železného lana v skalách boli dosť ďaleko od seba a pri istení a prípadnom páde by sa istiace karabíny zastavili len práve na tej skobe v skale, ale to môže byť už päť metrový pád za nami a ešte som nerátal dĺžku elastického popruhu od karabíny ku brzde a samotné trhanie brzdy. Možno by bolo najlepšie použitie nejakého blokantu.

Výhľad na vrchole naozaj nesklamal, bolo vidno hádam aj Bratislavský hrad (:-DD. Výstup nám trval okolo dve a pol hodinky a celkové prevýšenie je cca šesťsto metrov. A pri zostupe treba rátať s podobným časom, aký je potrebný na výstup. Všeobecne je známe, že zostup je oveľa časovo kratší, ale pri tejto túre to tak značné nie je, pretože od Penser Joch-u je to relatívne rovina takže potrebujeme na to rovnaký čas a zostup hrebeňom môže niekomu trvať ešte dlhšie ako výstup, lebo na dol sa lezie asi o trošku horšie. Rozdiel je len zo sedla po spomínané jazerá, tam to ide očividne na dol.

Marmolada najznámejšia a najvyššia hora Talianských dolomít. Troška bližšie som sa k Marmolade vyjadril v inom príspevku a to: http://aktyvity.blogspot.it/search/label/DOLOMITY