KARERSEE 1520 m.n.m.

V západných Dolomitách leží smaragdovo zelené horské jazero s názvom Karersee, ktoré je umiestnené v hustom ihličnatom lese a to vo výške1520 m.n.m. V jeho hladine sa odrážajú masívy Latemar a Rosengarten, ktoré sú aj hlavným dodávateľom vody v ňom.

Toto jazierko nemá žiadny prítok, je dotované spodnými prameňmi a jeho hĺbka je premenlivá. Najviac vody má v jarných mesiacoch a to v najhlbšom bode až 22m. V októbri má jazierko v tom istom bode čo na jar iba 6m. A hádajte kto sa bol na toto jazierko pozrieť práve v októbri.

Jazero je široké 140m  dlhé 300m a jeho teplota v auguste dosahuje iba 14°C. Okolo celého jazera vedie turistický štrkový chodník a vodná plocha je obohnaná dreveným plotom, ktorý je zakázané prekročiť a isť sa bližšie pozrieť ku hladine, čo si myslím, že je škoda, ale oni asi vedia prečo to robia.

 Na fotke hore je pohľad na masív Rosengarten a na jazero na pokraji vyschnutia. Hladina na jar siaha až po úroveň stromov.

Jazierko je veľmi známe a nechýba žiadnemu maliarovi alebo fotografovi v jeho zbierke, lebo jeho kryštálovo číra hladina a odraz okolitých skalných skupín v nej v ranných hodinách, poskytuje neopakovateľný pohľad.

Dostupnosť k nemu je z diaľnice vedúcej do Bolzána, pred ktorým zídeme na zjazde Bolzano nord a na kruháči bočíme smerom na Eggental, cesta ss 241. To, že sme sa vybrali dobrým smerom nám napovie na začiatku tejto cesty troj kilometrový tunel. V Ponte Nova bočíme doľava na Welschnofen a potom sa už len držíme značiek Karersee. Pri jazere je vybudované platené parkovisko ( 1e/hod.-2013).

Prechod popri chate MAGDERBURGER, popod vrchol WEISSWAND, cez špic HOHER ZAHN, cestou dole popri chate TRIBULAUN a späť do dedinky Pflersch.

 Tento prechod ležal už dávno v mojom zozname túr a tak som sa rozhodol, že by som ho mohol už konečne realizovať. Aj keď  nebol asi najlepší nápad nechávať si to na prvého októbra.

 Počasie ráno, vyzeralo priaznivo, ale vedel som, že to asi dlho nevydrží. Nevadí, autom som sa vybral na koniec údolia Pflersch.Tam bočím vľavo a smerujem cez parkovisko Allris ďalej a pri malej skupine domov, zvanej Stein , bočím zase vľavo a strmou zo začiatku asfaltovou a neskôr štrkovou cestou sa dopravím až na parkovisko pri vodopáde z názvom "hoelle", ktoré sa nachádza vo výške 1465 m.n.m. a s ktorého teda budem štartovať.

Na parkovisku sa dozvedám ďalšiu skutočnosť a to, že obe chaty sú už zatvorené, ale samozrejme aj s tým som počítal a gazdiná mi zabalila niečo pod zub zo sebou.

Neďaleko od parkoviska je rozdvojka, cesta č.6 vedie na MAGDERBURGER HUTTE, ktorou sa vyberiem aj ja a chodník č.8 smeruje na TRIBULAUN HUTTE  a práve po tejto "osmičke" sa budem vracať, teda ak nepadnem do rúk Talibanu alebo ma nezastihne iné nešťastie.

Počasie je ešte stále priaznivé a tak cez les ponad salaš Ochsen si to valím stále hore do kopcov. Lúky a rôzne porasty končia a ich hranice prechádzam cez úžinu v skalách a za ňou sa mi to už krásne otvára. 

Naskytuje sa mi už aj výhľad na masív Schafkammspitz, popod ktorý vedie cesta traverzom viac menej na dol a vyústi v kotline Schafflecke. Na tento chodník sa dostaneme z rázcestia, ktoré vedie buď na už spomínanú chatu Magderburger alebo na opačnú stranu smerom na WEISSWANDSPITZE, popod ktorý vedie aj moja dnešná trasa.

Oblačnosti začína pribúdať, ale ešte stále je pekný výhľad späť na údolie WIPPTAL. Dosť bolo rozkoše nad farbami jesene a vyberám sa ďalej ku mne nie veľmi obľúbenej časti výstupu a to ku kotline Schafflecke.

Už raz som podstúpil tento prechod skalnatým úbočím západnej steny Weisswand-u. Cesta je tu zle značená a tak  v mori skál a balvanov, nie je žiadny problém zísť z chodníka. Potom už len treba v diaľke hľadať červené značenie alebo vežičky zo skál, ktoré sa tu volajú Steinman. Ľudia ich stavajú popri cestách práve z toho dôvodu, že aj z ďaleka si vie človek predstaviť kade vedie cesta ak náhodou z nej zišiel a pre toto prostredie netradičné vežičky zo skál v diaľke ho navrátia späť na stratený turistický chodník. Na vrchu kotliny je cesta zabezpečená železnými lanami.

Ešte troška posledného strmého výstupu pod bieli končiar Weisswand-u (v preklade biela stena) a už to ďalej nebude také strmé. Počasie sa úplne zmenilo, začalo snežiť a ani tá hmla nie je moc príjemná. Prechod popod štít je asi najnebezpečnejšou etapou celej túry. Táto cesta č.7 je miestami prerušovaná úzkymi žľabmi, v ktorých sa môže ešte držať sneh a preto je prechod  cez tieto snehové jazyky dosť nebezpečný.

Na konci tohoto traverzu sa mi na chvíľku naskytol výhľad na údolie GSCHNITZTAL. Tá hmla a sneženie z nej sa udržuje len okolo končiarov týchto trojtisícoviek na okolí.

Pohľad na zahmlený Weisswand z východnej strany. Cesta od neho smerovala stále na dol, ale len po nohy vrcholu Hoher zahn. Turistický chodník, vedie len päť minút chôdze  od jeho vrcholu. Na okraji jeho vrcholu bola hustá hmla a snežilo a to ma odradilo od výstupu naň. Nemal som z toho počasia dobrý pocit a tak som rýchlo postupoval nižšie z obrovských skál.

Pod kopcom sa sneh zmenil už na dážď a troška sa rozvidnelo a tak sa mi naskytol pohľad na Hoher Zahn z východnej strany. 

Výhľad sa zlepšil a ja som už začal rozpoznávať okolitú krajinu, ktorá mi napovedala, že som v blízkosti chaty Tribulaun a s tým poznaním pominuli aj obavy, ktoré som mal hore v skalách. 

Kráľ údolia PFLERSCHTAL, masív Tribulaun sa v hmle predo mnov hrdo týčil do výšok. Na ľavej strane od neho je priesmyk Sandesjochl, ktorým sa dostaneme na Rakúsku CHATA TRIBULAUN.

Posledným záchytným bodom je chata Tribulaun, v ktorej by som si dal normálne zo päť pív, ale bola zavretá tak som sa musel uspokojiť s vodou z jazera Sandessee (:-D. Celou cestou dole po trase č.8 padal jemný jesenný dáždik, ktorý ma premočil na kosť, nieže by som nemal pršiplášť, ale bol som lenívý si ho vybrať, lebo som stále dúfal, že to prestane.

-Na záver by som to troška zhrnul: Cesta z parkoviska ku rázcestiu chata Magderburgr a Weisswandspitze mi trvala okolo 2 hod., z tadiaľ pod končiar Weisswand-u cca 1,5 hod., ku chate Tribulaun som potreboval cirka 1,5 hod. a z chaty k autu tiež okolo 1,5 hod. Takže okolo 7 hodín trvá takýto výlet, keby bola chata otvorená tak aj osem. Prekonaných bolo plus mínus 1500 výškových metrov. Pre ľudí, trpiacimi závratmi z výšok neodporúčam prechod popod vrchol Bielej steny. Za pekného počasia výhľad na obidva susediace štáty, keďže  trasa vedie na hrebeni v značnej miere po hraniciach Rakúska a Talianska.

ROSSKOPF 2189 m.n.m.

Rosskopf alebo po Taliansky Monte Cavalo je preslávený hlavne lyžiarským strediskom, ktoré sa na ňom rozprestiera. Ale aj v lete tento kopec poskytuje množstvo možností na túry, ale aj iné aktivity pre malých aj veľkých.

Pre tých lenivejších ťahá lanovka z mestečka Sterzing a z konečnej stanice lanovky to na vrchol už nie je ďaleko. Troška časovo náročnejšia vychádzka je z dedinky Gossensass, kde sa túra začína za železničnou stanicou. Popri futbalovom ihrisku, na ktorého konci odbočíme doprava a potom popri potoku cez les asi desať minút, kde už bude značenie na smer Walming Alm.

Pri salašoch zvaných Walming bočíme doľava a po pol hodinke prejdeme cez hrebeň ku krásnemu jazierku, skade je nádherný výhľad na kotlinu, v ktorej sa rozprestiera už spomínané Alpské mestečko Sterzing.

Ani sa mi stade nechcelo odísť, ale zvedavosť bola silnejšia a tak sa vyberám smerom na západ. Po hrebeni na ceste na vrchol, sú rozmiestnené samé atrakcie pre turistov, no veď som už spomínal, že si tu prídu na svoje všetky generácie.

Z vrchu je ozaj  nádherný panoramatický výhľad na všetky svetové strany. Na juhu sa nám hrdo týčia Talianské Dolomiti  so známymi vrcholmi ako napr: Drei Zinnen, Peitlerkofel 2875 m.n.m.  alebo skupina vrcholov zvaných Geisler.

 Na západe v Sarntalských Alpách sa nedajú prehliadnuť kopčeky ako Zinseler 2421 m.n.m., Oetschspitze  2590 m.n.m., Sarner Weisshorn 2705 m.n.m. alebo Hochwart 2746 m.n.m.

Severná strana mne najbližšia ,nám poskytuje pohľad na Stubai Alpy a to masív Tribulaun, Hoher Lorenzenberg, Kreuzjoch a v neposlednej rade Grubenkopf.

Na východe sú to Amthorspitze, Weissspitze, Wolfendorn a za nimi v Zillertalských Alpách sa hrdo týči Hochfeiler.

OBERNBERGER SEE

Jazero Obernberger patrí medzi najväčšie horské jazerá v severnom Tirolsku 

v Rakúskych Alpách, presnejšie sa nachádza v podcelku zvanom Stubaiské Aply.

 Toto nádherné jazero leží 1590 metrov nad úrovňou mora v kotline medzi známym masívom Tribulaun a vrcholom Allerleigrubenspitze. Vodná plocha má rozlohu okolo 16,5 ha a skladá sa z dvoch jazier, ktoré sú spojené iba na jar keď je dostatok vody z topiaceho sa snehu z okolitých kopcov.

 Jazerá majú vtedy hĺbku miestami až 15m. V strede medzi týmito dvoma jazerami je ostrovček na ktorom bola postavená kaplnka zvaná "Mária na jazere". Maximálna teplota jazera dosahuje 14°C, takže nič moc na kúpanie.

Z plateného parkoviska (2euro/5hod.- 2013) na konci údolia je to k jazeru len pol hodinka kľudnej chôdze. Buď si zvolíme trasu cez lúky vľavo alebo pôjdeme po štrkovej ceste vpravo, koniec koncov vždy dôjdeme k jazeru.

 Okolo jazera vedie dobre upravovaná štrková cesta. Z dôvodu ľahkej dostupnosti je toto jazero optimálnym cieľom na výlety pre rodiny s deťmi.

 V zime či v lete je táto oblasť východiskovým bodom pre túry na okolité vrcholy ako napríklad: Kleiner Tribulaun, Obernberger Tribulaun, Hoher Lorenzenberg 2315 m.n.m., Grubenkopf 2337 m.n.m. a v neposlednej rade už spomínaný Allerleigrubenspitze 2131 m.n.m.

PEITLERKOFEL 2875 m.n.m.

 Píše sa nám jedenásteho septembra, niektoré krajiny smútia, ale my sa tešíme lebo dnešným cieľom našej výpravy je Peitlerkofel, ktorý je tu dosť obľúbený  pre jeho panoramatický výhľad na Dolomiti. Je aj najvyšším bodom v skupine Peitler. Hneď vedľa neho je kopec zvaný malý Peitler.

 Štartovali sme z Wúrzjoch-u, to je taký smiešny priesmyk, ktorý spája údolie Gader a údolie Eisack a rozprestiera sa medzi skupinov Peitler a pohorím Lúsener bergen vo výške 2004 m.n.m.

 Keď sme túto túrku plánovali, vôbec sme nepočítali s tým, že do rána napadne sneh. Z wúrzjoch-u sme sa vybrali traverzom popod končiare a z pravej strany sa dostávame ku žľabu, ktorím neskôr vylezieme až do sedla. Tento žľab je dosť zradný, je dobré v najhorúcejších letných mesiacoch štartovať skorej aby vás poludňajšie slnko nezastihlo práve v ňom, lebo je to tam ako na panvici. Slnko pečie a žiadny vánok no proste grilovačka.

 Zo severnej časti sa cez sedlo Peitler scharte dostávame na južný svah kopca a počasie sa nám začína kaziť a tak máme obavy, či vlastne niečo z hora uvidíme, keď už je tak ten kopec ospevovaný.

 Vegetácia nám tu končí a pred nami je prvá výzva a troška lezenia po skalách, ono by to asi vôbec nebolo nebezpečné, len ten sneh nás núti byť ešte opatrnejšími.

 Vrcholy sú už na dohľad a tu sa aj cesta rozdeľuje, kto sa necíti na Peitlerkofel, odbočuje doľava na vrchol jeho menšieho brata a kto má chuť si troška pošplhať ide doprava. Na štít tohoto kopca je vybudovaná pekná a relatívne ľahká zabezpečená cesta (via feratta).

 Výstup pozdĺž železných lán bol doprevádzaný tečúcou vodou z topiaceho sa snehu, ktorá nútila ľudí si dávať troška väčší pozor, veď nie je nič zradnejšie ako mokrý kameň.

 Po desiatich minútach lezenia sa už otvára výhľad na masívny oblý vrchol tohoto dolomitu. Ale výhľad bol veľmi slabý, na sever len hmla a na juhu dolomiti v oblakoch no proste nič moc.

Výstup trvá okolo 3-3.5hod a zostup okolo dvoch hodiniek. Celkové prevýšenie je cca 900 metrov. Výstup nie je ťažký až na poslednú časť, kde sa nachádza železná cesta, ľudia s neistým krokom by sa mali tomu vyhnúť.