Prechod z CHOPKU 2024 m.n.m. na CHABENEC 1955 m.n.m. popod DEREŠE 2004 m.n.m. a POĽANU 1890 m.n.m., cez vrch KOTLISKÁ 1937 m.n.m.

Hlavným cieľom víkendového výletu je masív Chabenec 1955 m.n.m., ktorý patrí medzi najmohutnejšie vrcholy Nízkych Tatier a je šiestym najvyšším bodom tohoto pohoria. Hrdo si hovie na hlavnom hrebeni medzi štítom Kotliská 1937 m.n.m. a jeho menším bratom Malým Chabencom 1840 m.n.m.

Štartovali sme od vrchnej stanice lanovky na Chopku, kde sme sa my lenivci vyviezli za 15e/2015 a rozhodli  sa pustiť  traverzom po vrstevnici bez pásov popod Dereše, po južnom úboči Liptovskej hole až niekde pod sedlo Poľany.

Tu zakladáme pásy a ďalší postup je nám nadhľad a to do Krížskeho sedla a následne už po hrebeni na kopček Kotliská, kde začiatok je iba mierne stúpanie a až ku koncu tesne pod vrcholom sa to trošku pritvrdzuje na náročnosti.

Z končiara za pekného počasia sú nádherné výhľady na Skalku a jej "kolmé" steny, ktoré sú výzvou každého freeridera.

Pohľad na spomínanú Skalku a jej možný výstup. Zdatnejší skialpinisti si môžu spraviť miernu zachádzku a zdolať piaty najvyšší vrch Nízkych Tatier, ale to sa nás netýka a tak postupujeme ďalej po hrebeni na Chabenec.

Z vidinou masívu Chabenca sa nám oveľa ľahšie postupuje, lebo sme motivovaný tým, že z tadiaľ to už pôjde len na dol až k útulni Ďurková, kde sa poriadne občerstvíme a prenocujeme tam. Ale na druhej strane nám postup trošku znepríjemňuje silný vietor, čo tu nie je nič neobvyklé.

Vrchol Chabenca je prevažne rovinatý a táto oblasť leží v chránenom pásme a je tu zakázaný pohyb skialpinistov, lyžiarov a iných simpatizantov zimného športu. Južné a severné úbočie je zimoviskom Kamzíkov, ktorí sú zákonom chránený a tak by sme ich nemali rušiť, ale hádam by sa nám dalo odpustiť prechod hrebeňom (v tichosti) pozdĺž napichaných palíc.

Náčrt postupu od Chopku až na Chabenec, kde najnáročnejšími etapami sú úbočie vrcholu Kotliská a Chabenca. Spolu to robí asi 300 výškových metrov na 10 km. Počítam po Ďurkovú útulňu.

Cestou späť je to už náročnejšie, cca 450 výškových metrov, umocnených cvičenými opicami, ktoré sme si upli na plecia po noci v útulni a teraz ich musíme trepať až domov.

Na bezproblémový návrat až na parkovisko Krúpová je dobré od sedla Poľany si ešte vyšliapať na najbližšiu vyvýšeninu cca. 1932 m.n.m. a až z tadiaľ sa pustiť traverzom dole ku vleku, ktorý končí pod Derešmi a tam sa rozhodnúť kade ďalej.

WILDER PFAFF 3456 m.n.m.

 Wilder Pfaff 3456 m.n.m. patrí medzi najvyššie vrcholy Stubaiských Àlp a leží priamo na hranici medzi Rakúskym Tirolskom a autonómnou provinciou Talianska zvanou Južne Tirolsko. Vždy bol a vždy bude ležať v tieni veľkého brata, kráľa Stubaiských Àlp, najvyššieho vrchu tohto pohoria Zuckerhütl.

pohľad na kotlinu, z ktorej začína výstup (červená), kde tá vľavo je skratka z konečnej stanice 6 lanovky fernau a možnosť návratu späť (modrá).

Aby sme túto túru mohli absolvovať, je potrebné sa dopraviť k najväčšiemu lyžiarskému stredisku na ľadovci v Rakúsku Stubaier gletscher. Nastúpiť na dvoj lanovú lanovku Eisgrat, na mittelstacion zostať sedieť a pokračovať až na Končenú vo výške 2900 m.n.m. Potom je nutné nastúpiť na gondolu zvanú Schaufeljoch, ktorá ťahá až do výšky cca. 3200 m.n.m. Tam je posledná možnosť sa vycikať a vykakať. Po absolvovaní potrieb treba zlyžovať pozdĺž zjazdovky snowparku až ku začiatku kotvy Gaiskarrferner a stade ešte nižšie do kotliny v nadmorskej výške asi 2800 m.n.m. Takže lístok si treba kúpiť na tieto tri etapy a ešte plus kotvu hore popri snowparku, čo obnáša 20,30e/2015. Nech nežeriem, vykrvácal som. Tete za priehradkou stačí povedať schitour alebo skialp-Zuckerhütl a ona už bude vedieť čo neblokovať, sú tam na to zvyknutý.

pohľad na cestu nástupu v kotline (červená)  a aj postup vyšliapu späť(modrá).

 A až tu sa môže začať výstup. Takže nalepiť pásy, poprípade ich nejakým prostriedkom nainpregnovať ak sme si zvolili túru na jar, aby sa mokrý sneh nelepil a poďme hore. Na obrázku vyššie je znázornená lyžovačka dole z konečnej stanici Schaufeljoch a potom aj možnosti návratu  späť. Možnosť A je späť do kotliny a potom zase asi 200 m hore, alebo možnosť B kde treba už na ľadovci Pfaffen rozmýšlať ako to traverzom reznúť a troška si to skrátiť. Je to kratšie resp. menej metrov na vrch, ale zato nebezpečnejšie kvôli lavínam z pravej strany úbočia.

 Začiatok z kotliny na ľadovec Pfaffen je asi najstrmšia časť výstupu, kde je to väčšinou vždy vyfúkané a zľadovatené a preto je dobre nasadiť harscheisen-y, ale dá sa to aj bez nich. Foto hore znázorňuje , možnú skratku z konečnej, už spomínanej šesť sedačky.

 Tu už začína ľadovec Pfaffen a končí v sedle Pfaffenjoch 3212 m.n.m. To je celkom pohodka na šliapanie, ale niektoré tými sa tu začínajú nalaňovať kvôli bezbečnosti.

 Zo sedla bočím vpravo a po malej chvíli sa dostávam na ľadovec Sulzenau, kde sa mi už naskytuje pohľad na najvyšší vrch Stubaiských Àlp Zuckerhütl a jeho menšieho brata (môj cieľ) Wilder pfaff. Na fotke hore je načrtnutá cesta na Zuckerhütl. Možnosť A je normálka a možnosť B je pre tých už znudených normálkami, kde treba mať už potrebnú výstroj na výstup po severnej kolmej stene opancierovanej čistým ľadom. Po tomto ľadovci až k úbočiu môjho cieľa je to ozaj odfúknutie si troška od strmého stúpania a je to skoro rovina. Až na začiatku steny na vrchol je treba zvážiť ako pokračovať ďalej. Ak to podmienky dovolia tak ďalej na lyžiach alebo ak je to veľmi vyfúkané a ľadové, treba nasadiť kocúrov ( Stúpacie železá) , vybrať cepín, ale ten treba mať v obidvoch prípadoch, v prípade pádu na zminimalizovanie fatálnych následkov. Zo začiatku je to dosť strmé, ale potom sa to zmierňuje.

 Kedže tento kopček patrí medzi najvyššie v okolí, nebráni mi nič vo výhľade. Na východ je to tretí brat Wilder Freiger a pod ním veľmi známa chata Becherhaus, na ktorú si treba vyčleniť v lete z údolia Ridnaun asi 8 hodín.

Ďalej sa mi tu otvára údolie Stubai, ktorým som sa sem ku stredisku dostavil a v jeho ústi sa rozprestiera mesto Innsbruck.

Na juhu mi počasie láskavo dovolilo si obhliadnúť Talianské Alpy a ich Dominantu Dolomiti

 Trošku viac na západ sa týči známi Sonklarspitz a v objatí ľadovcou.

A na severe je ospevovaný Zuckerhütl, prerážajúci ľadovec, po ktorom som sem prišiel. 

Tento výlet znie veľmi jednoducho kedže je to celkovo asi len 800 výškových metrov na šiestich kilometroch, ale treba brat ohľad na to, že sa tu postupuje väčšinou v nadmorskej výške okolo 3000 m.n.m. a to troška kondíciu a sily odmocňuje. Vzduch je tu predsa redší aj keď to necítiť na dýchaní, ale na svaloch, ktoré fungujú aj vďaka kyslíku v krvi. Nehoršia časť je podla mňa cesta späť z kotliny ku kotve v snowparku, kde si treba ušetriť nejaké tie sily.