WILDER PFAFF 3456 m.n.m.

 Wilder Pfaff 3456 m.n.m. patrí medzi najvyššie vrcholy Stubaiských Àlp a leží priamo na hranici medzi Rakúskym Tirolskom a autonómnou provinciou Talianska zvanou Južne Tirolsko. Vždy bol a vždy bude ležať v tieni veľkého brata, kráľa Stubaiských Àlp, najvyššieho vrchu tohto pohoria Zuckerhütl.

pohľad na kotlinu, z ktorej začína výstup (červená), kde tá vľavo je skratka z konečnej stanice 6 lanovky fernau a možnosť návratu späť (modrá).

Aby sme túto túru mohli absolvovať, je potrebné sa dopraviť k najväčšiemu lyžiarskému stredisku na ľadovci v Rakúsku Stubaier gletscher. Nastúpiť na dvoj lanovú lanovku Eisgrat, na mittelstacion zostať sedieť a pokračovať až na Končenú vo výške 2900 m.n.m. Potom je nutné nastúpiť na gondolu zvanú Schaufeljoch, ktorá ťahá až do výšky cca. 3200 m.n.m. Tam je posledná možnosť sa vycikať a vykakať. Po absolvovaní potrieb treba zlyžovať pozdĺž zjazdovky snowparku až ku začiatku kotvy Gaiskarrferner a stade ešte nižšie do kotliny v nadmorskej výške asi 2800 m.n.m. Takže lístok si treba kúpiť na tieto tri etapy a ešte plus kotvu hore popri snowparku, čo obnáša 20,30e/2015. Nech nežeriem, vykrvácal som. Tete za priehradkou stačí povedať schitour alebo skialp-Zuckerhütl a ona už bude vedieť čo neblokovať, sú tam na to zvyknutý.

pohľad na cestu nástupu v kotline (červená)  a aj postup vyšliapu späť(modrá).

 A až tu sa môže začať výstup. Takže nalepiť pásy, poprípade ich nejakým prostriedkom nainpregnovať ak sme si zvolili túru na jar, aby sa mokrý sneh nelepil a poďme hore. Na obrázku vyššie je znázornená lyžovačka dole z konečnej stanici Schaufeljoch a potom aj možnosti návratu  späť. Možnosť A je späť do kotliny a potom zase asi 200 m hore, alebo možnosť B kde treba už na ľadovci Pfaffen rozmýšlať ako to traverzom reznúť a troška si to skrátiť. Je to kratšie resp. menej metrov na vrch, ale zato nebezpečnejšie kvôli lavínam z pravej strany úbočia.

 Začiatok z kotliny na ľadovec Pfaffen je asi najstrmšia časť výstupu, kde je to väčšinou vždy vyfúkané a zľadovatené a preto je dobre nasadiť harscheisen-y, ale dá sa to aj bez nich. Foto hore znázorňuje , možnú skratku z konečnej, už spomínanej šesť sedačky.

 Tu už začína ľadovec Pfaffen a končí v sedle Pfaffenjoch 3212 m.n.m. To je celkom pohodka na šliapanie, ale niektoré tými sa tu začínajú nalaňovať kvôli bezbečnosti.

 Zo sedla bočím vpravo a po malej chvíli sa dostávam na ľadovec Sulzenau, kde sa mi už naskytuje pohľad na najvyšší vrch Stubaiských Àlp Zuckerhütl a jeho menšieho brata (môj cieľ) Wilder pfaff. Na fotke hore je načrtnutá cesta na Zuckerhütl. Možnosť A je normálka a možnosť B je pre tých už znudených normálkami, kde treba mať už potrebnú výstroj na výstup po severnej kolmej stene opancierovanej čistým ľadom. Po tomto ľadovci až k úbočiu môjho cieľa je to ozaj odfúknutie si troška od strmého stúpania a je to skoro rovina. Až na začiatku steny na vrchol je treba zvážiť ako pokračovať ďalej. Ak to podmienky dovolia tak ďalej na lyžiach alebo ak je to veľmi vyfúkané a ľadové, treba nasadiť kocúrov ( Stúpacie železá) , vybrať cepín, ale ten treba mať v obidvoch prípadoch, v prípade pádu na zminimalizovanie fatálnych následkov. Zo začiatku je to dosť strmé, ale potom sa to zmierňuje.

 Kedže tento kopček patrí medzi najvyššie v okolí, nebráni mi nič vo výhľade. Na východ je to tretí brat Wilder Freiger a pod ním veľmi známa chata Becherhaus, na ktorú si treba vyčleniť v lete z údolia Ridnaun asi 8 hodín.

Ďalej sa mi tu otvára údolie Stubai, ktorým som sa sem ku stredisku dostavil a v jeho ústi sa rozprestiera mesto Innsbruck.

Na juhu mi počasie láskavo dovolilo si obhliadnúť Talianské Alpy a ich Dominantu Dolomiti

 Trošku viac na západ sa týči známi Sonklarspitz a v objatí ľadovcou.

A na severe je ospevovaný Zuckerhütl, prerážajúci ľadovec, po ktorom som sem prišiel. 

Tento výlet znie veľmi jednoducho kedže je to celkovo asi len 800 výškových metrov na šiestich kilometroch, ale treba brat ohľad na to, že sa tu postupuje väčšinou v nadmorskej výške okolo 3000 m.n.m. a to troška kondíciu a sily odmocňuje. Vzduch je tu predsa redší aj keď to necítiť na dýchaní, ale na svaloch, ktoré fungujú aj vďaka kyslíku v krvi. Nehoršia časť je podla mňa cesta späť z kotliny ku kotve v snowparku, kde si treba ušetriť nejaké tie sily.