Kremnická SKALKA 1231m.n.m.

Skalka je siedmy najvyšší húglik v Kremnických vrchoch, ktorý je čiastočne zalesnený a rozoznateľný hádam len 300m vysielačom.

Štartoval som z lyžiarského strediska  Krahule a chcel som si obzrieť tento kraj zase z troška iného uhla. Tento január mi ozaj nepraje a snehu veľa nenadelilo, ale moje pásy už prežili aj hroší terén.

Na konci zjazdovky, respektíve na jej začiatku pre lyžiarov, bočím doprava a dostávam sa na západný okruh bežeckej trate Skalky, v lete využívaná ako cyklistická trasa.

Skoro žiadne stúpanie, len rovinka, pre mňa dosť nuda, ale na vyčistenie hlavy stačí. Takéto otvorené čistiny sa striedali z postupom v lese.

Tesne pred cieľom je ešte jedna stará, nepoužívaná osvetlená zjazdovka, ktorá si tu takto hovie zabudnutá kto vie koľko rokov.

Počasie sa rapídne mení a začína snežiť a ja vychádzam v centre lyžiarského strediska Skalka. Ako tak postupujem, tak si všímam, že tie vleky a lanovky sú tu dosť rozhádzané a nie veľmi rozumne poprepájané a tak, koľko krát musia lyžiari vyzuť lyže a ísť k dlhšiemu vleku pešo.

Táto túrka je tak na dve hodinky a prevýšenie je asi len 300 metrov, takže tento výlet radím do kategórie maminky s kočíkmi. 

Jesenná túrka v Nízkych Tatrách - SKALKA 1980 m.n.m.

V jeden naoko pekný jesenný deň sme sa vybrali na Skalku v Nízkych Tatrách. Skaliek je hneď niekoľko a nemyslím tú medzi Košariskom 1695 m.n.m. a Latiborskou hoľou 1643 m.n.m., ktorá sa tiež nachádza na hlavnom hrebeni ani tú Skalku v Kremnickom pohorí, ale mám na mysli Skalku, ležiacu v južnej rázsoche Kotlísk 1937 m.n.m., ktorá je piatym najvyšším bodom Nízkych Tatier.

Trás je niekoľko, ale my sme zvolili variantu od pamätníka SNP, ktorý leží niekde v polovici cesty z Dolnej lehoty na oddychovú destináciu Krpáčovo. Takže auto sme nechali niekde na otvorenej lúke pri pamätníku a dúfali sme, že keď sa poň vrátime, nenájdeme na ňom zaparkované nejaké elkátéčko.

Vydali sme sa po žltej turistickej značke, ktorá je sprevádzaná až po Strmý vŕštek aj červenou štrekou. Ďalej pokračujeme už len po žltej, kým sa nedostaneme k ďalšiemu značenému miestu z názvom Páleniška. Od začiatku to nie je žiadna vychádzka, ale boj cez strmý les.

Celou cestou sa brodíme v kope popadaného lístia a dávame obzvlášť bacha na značenie, lebo chodník je popretkávaný rôznymi lesným zvážnicami a zle odbočiť v neznámom teréne a následne hľadať chybu v misii a vracať sa by nás asi dosť nasralo.

Občas nás prekvapí nejaká čistinka alebo rúbanisko, kde sa nám naskytne pekný výhľad, ale na druhej strane v kútiku duše dúfame, že v našom zornom poli výhľadu sa okrem peknej scenérie, neobjaví aj nejaký milý macko alebo láskyplná diviačia rodinka.

Na ďalšom rázcestí označenom ako sedlo pod Žiarom nám vetrík dáva najavo, že to asi ďalej nad úrovňou lesa a na hrebeni a v sedlách asi nebude také jednoduché ako sme si mysleli, ale ešte tomu nevenujeme až takú pozornosť.

Vetrík sa troška "apgrejdol" a sme nútený na seba natiahnuť ďalšiu vrstvu oblečenia a na našom zlom tušení nič nepridal ani fakt, že sme cestou okrem turistických šľapají, našli aj stopy spomínaného macka. Takže sme zaradili päťku a ponáhľali sa von z lesa na úroveň lúk a kosodreviny, kde sme sa už cítili bezpečnejšie.

Po Bosorky sa to ešte dalo zniesť, museli sme si len dávať pozor aby sme nešťali proti vetru, ktorý už naberal na otáčkach a dával nám najavo, že sa príroda nemá podceňovať v tomto období a teda vôbec. Žiarska hoľa už bola nadohľad a skutočnosť, že odtiaľ to už nie je ďaleko na Skalku nás hrial pri srdci.

Z vetríka, ktorý sa hral z padnutým lístím v doline sa zmenil na víchricu, s ktorou sme museli bojovať po celý nasledujúci postup. V sedlách sme miestami museli kľaknúť na zem aby nás tie brutálne severo-západné nárazy neodfrkli niekde pod Ďumbier. Skalka je známa svojimi 360° výhľadmi, ale dôkaz o tom v podobe fotografií nemôžem predložiť, lebo zo severo-západu, kým sme vyšli hore víchrica nafúkala hmlu, čo nás už úplne odradilo pokračovať ďalej na Ďurkovú útulňu aj keď to už na ňu malo byť len dve hodiny. Proti vetru, keďže sa naša cesta na Kotliskách stáčala práve na spomínanú svetovú stranu, by nám to trvalo markantne dlhšie, čo sme si nemohli dovoliť lebo za dve hodky sa začne aj stmievať. Tak sme sa na Skalke zvrtli a povedali si, že radšej nech nás noc zastihne v lese ako na hrebeni, kde v tme a hmle by to bolo dosť nebezpečné, keďže Chuck Noris s nami nebol.

Nakoniec všetko dobre dopadlo, keďže písem tento text a došli sme dole živý a zdravý aj vďaka čelovkám, ktoré máme vždy pri sebe. Na túto túrku si treba vyčleniť asi 4,30-5 hodiniek len na Skalku a samozrejme ešte nejaké tri hodky späť. V neposlednom rade treba spomenúť aj prevýšenie, čo činí asi 1300 výškových metrov. BERGHEIL-

Skitouring na SMREČNÍK 1249 m.n.m. a VELESTÚR 1254 m.n.m. popri chate HOSTINEC

Kopec Velestúr 1254 m.n.m. je piaty najvyšší vrch v Kremnických vrchoch. Preslávil ho tajomný praslovanský runový nápis, ktorého pravosť mnohý spochybňujú, lebo by mohol dokazovať, že Slovania mali písmo úž dávno pred príchodom Cyrila a Metoda. Viacej o preklade a hystórii  zhrnuté, nájdete tu.

Prvý krát som sa dozvedel o tomto záhadnom mieste v knihe od Jozefa Banáša. Rozhodol som sa to miesto sám navštíviť. Cestou z Kremnice do lyžiarskeho strediska Skalka asi dvesto metrov za tunelom na pravej strane parkujem auto.

Hore sa vyberám po zasneženej asfaltke resp. po zelenej turistickej značke. Miernym stúpaním popri potôčiku sa dostávam ku medzníku pod čerešňou pri starej Zolovej chate, pred ktorou sa nachádza prameň vody.

Zolova chata je narozpad, ale v núdzi by sa dalo prenocovať v drevárni na ľavej strane alebo hore na pôjde. Lebo iba tie boli otvorené, chata bola zamknutá.

Po túto chatu je to ozaj pokojná, ba niekedy až zdĺhavá prechádzka. Ďalšou zástavkou bude chata Hostinec. Od tadiaľto po chatu sa  bude terén troška zdvíhať, ale nič čo by sa nedalo zvládnuť.

Stúpanie sa na Šindliarke zase zmierni a konečne sa mi naskytujú prvé výhľady a to na vysoký vysielač Skalky 1231 m.n.m.

 A na mystický kopček Smrečník, ktorý sa týči nad chatou Hostinec.

Chata hostinec mi už dlhšie vŕta v hlave, či je otvorená pre verejnosť alebo nie. Dnes bola zatvorená, ale možno v hlavnej sezóne je otvorená, kto vie. Vedie po pri nej južný okruh bežkárskej stopy a tak je škoda, že nemá nejakého chatára. Chata s takou hystóriou by možno prinášala nejaký ten obrat.

O Smrečníku 1249 m.n.m. som tu už písal. Je to zaujímavý kopček. Neleží na žiadnej značenej ceste, ale napriek tomu je často navštevovaný. Považuje sa za miesto spojené s vykonávaním rôznych rituálov.. Po obvode je obohnané kameňmi a rôznymi drevenými vyobrazeniami asi slovanských bohov, ak sa mýlim, ospravedlňujem sa.

S tohto miesta sú asi najkrajšie výhľady celého výletu. Na juhozápade sa nedá nevšimnúť kráľ Štiavnických vrchov Sitno 1009 m.n.m.

Viac na západ mi udreli do očí komíny v Žiarskej kotline, ktorá je hranicami medzi Štiavnickými a Kremnickými vrchmi.

Na západe sa hrdo týči Vtáčnik 1346 m.n.m. najvyššia puma rovnomenného pohoria.

Neprehliadnuteľná  je aj dominanta Veľkej Fatry Krížna 1574 m.n.m. , ktorá svojimi zasneženými hoľami bije do očí už z diaľky.

Pohľad na Smrečník z oblasti Velestúra.

Masív Velestúra z Južnej strany, na ktorej sa nachádza spomínaný praslovanský nápis.

VÝHLIADKOVÁ VEŽA na Krahuľskom vrchu 959 m.n.m.

Drevená 9 metrová veža, stojí na Krahuľskom vrchu 959 m.n.m., zvanom aj Krahuľský alebo Kremnický štít. Sú dve oficiálne možnosti ako sa tam dostať. Prvá troška náročnejšia je z mesta Kremnica. Za hodinku a pol prekonáte okolo 350 vm. To nie je až také strašné pre staršie deti.

Pre menšie detičky tu máme variantu z lyžiarskej dedinky Krahule. Možnosti je viacero ako sa dostať hore. Jednoducho treba vyraziť na opačnú stranu ako je zjazdovka. My sme nechali auto na jednom z dvoch veľkých parkovísk, ktoré je jedno  asfaltové a druhe trávnaté. Medzi nimi vedie, zo začiatku asfaltová cesta pomedzi domy a neskôr už lesná, ktorá Vás dovedie na vrchol "planiny" s kade sa už nedá netrafiť.

Po niekoľkých metroch, na horizonte, už vidno strechu vyhladne a to deti celkom ukľudní, že to nie je až tak ďaleko. Normálne, by sa to dalo spraviť za pol hodku, ale cestou je ešte toľko zaujímavostí-ako lúčne koníky, kvietky, ovečky a iné veci, ktoré naše detičky tak zaujíma, že sa môže výlet troška predĺžiť.

V správnom čase sa dá cestou nazbierať kopu divých malín a jahôdok, no proste deti sú každý meter odmeňované za svoj výkon, čo ich motivuje nešomrať a tešiť sa na ďalší postup.

Finišuje sa cestou popreplietanou koreňmi ihličnatých stromov, ktoré lemujú posledné metre k výhladni. Okrem výhliadkovej veže  sa nachádza v jej blízkosti aj terasa, pre ľudí čo majú strach z výšok a čakajú dole, a aj nejaké atrakcie pre deti.

Výhľady sú na všetky strany. Za pekného počasia sú na dohľad Štiavnické vrchy a ich líder SITNO 1009 m.n.m. , Žiarska kotlina, samotné mesto Kremnica alebo strmá JASTRABSKÁ SKALA 684m.n.m. v Kremnických vrchoch.

Na druhej strane sa nám naskytuje výhľad na hlavný hrebeň Kremnických vrchov. Do očí mi hneď udrel 300 metrový vysielač na kopčeku SKALKA 1231 m.n.m. 

Veľa krát som počul o tejto vyhliadke, ale nikdy som jej nevenoval nejakú pozornosť, čo bola chyba. Bol to naozaj ľahký a zaujímavý výlet pre celú rodinu. A teraz z určitosťou viem, že keď nás nabudúce príde navštíviť niekto s deťmi, určite ich tam vezmem, či už v lete alebo v zime.

Ani najlepšie krémeše nemajú na CHOPOK 2024 m.n.m. a DEREŠE 2004 m.n.m.

 Dereše je štvrtý najvyšší vrch Nízkych Tatier, ktorý leží v hlavnom hrebeni medzi vrcholmi Pol´ana 1890 m.n.m. a Chopok 2024 m.n.m.

Chopok je tretí najvyšší vrch tohto pohoria , na ktorom boli vybudované lyžiarské strediská a to zo severu Jasná a na južnom úbočí je to Trangoška alebo jednoducho Chopok-juh.

 Je veľa možností ako sa na tieto kopčeky z juhu dostať. Klasika je hádam z parkoviska Krúpova a po západnej zjazdovke až po vlek na Jelenej lúke a stadiaľ už len podľa chuti. 

A odtiaľ stále hore a ešte troška vyššie až ku konečnej vleku pod Derešmi, ktoré sa nazýva aj Dereše-rázcestie a potom už sa treba len rozhodnúť, či doľava na Dereše 2004 m.n.m. alebo doprava na Chopok 2024 m.n.m.

Na tomto južnom svahu hrebeňa Nízkych Tatier je nespočetne veľa možnosti na skitouring, človek už keď sa dostane na vrchol hrebeňa, tak sa môže poprechádzať či už na lávu stranu od vrcholu Dereše na smer Poľana, Kotliská, Skalka až ku najmohutnejšiemu vrcholu tohoto pohoria, nazývaného Chabenec 1955 m.n.m., ktorý je aj zároveň šiestym najvyšším bodom.

Alebo na pravú stranu od Chopku cez Konské 1875 m.n.m., popod Krúpovu hoľu 1922 m.n.m. až ku dvom najvyšším kopčekom a to Ďumbier 2043 m.n.m. a za ním Štiavnica  2025 m.n.m., ktorá je len o meter väčšia ako Chopok.

Výhľady sú nádherné, keď sa na to pozerám, neviem, kde by som sa vybral nabudúce skôr.

Pohľad na Vysoké Tatry a ich prirodzenú dominantu horného Liptova a zároveň jeden z najvyšších vrcholov našej republiky Kriváň 2494 m.n.m., ktorý je neoficiálnym symbolom Slovenska.

Pohľad na severné steny hlavného hrebeňa NT pod Chopkom a Derešmi, kde si prídu na svoje hlavne zdatný lyžiari.

Via ferrata SKALKA

Slovné spojenie Via ferrata je z Taliančiny a znamená "železná cesta". Dakedy dávno keď sa medzi Rakúsko-Uhorskom a Talianmi, viedli pozičné boje o hranicu, tak na území dnešného autonómneho Južného Tirolska, presnejšie v Dolomitoch, vysoko v horách stavali vojaci pre lepší pohyb takéto zabezpečené cesty. Tieto rôznorodé tunely, terasy a iné prechody, ktoré boli vysekané do stien kameňa a ktoré sa zachovali do dnešných dôb sa začali sprístupňovať turistom. A tak vznikla disciplína VHT zvaná Ferratta. V nemecky hovoriacich krajinách hľadajte označenie Klettersteig.

Ferratu na skalke som zahájil lanovým mostom, ktorý je údajne najdlhší v strednej Európe. Na ľavej strane vedie paralelne zo zábradlím istiace lano, o ktoré treba zapnúť karabíny. Je potrebné prekonať 78 metrový most, ktorý sa prirodzene kýva sem a tam. Kto má strach z výšok je nutné si uvedomiť, že sa budete pohybovať miestami až 40 metrov nad zemou. Po prekonaní sa vraciam opäť k miestu nástupu na most. A ako je naznačené hore, sa béčkom vydávam "zostupovkou" dole k nástupu na ostatné ferraty.

Zvyčajne sú zabezpečené cesty jednosmerné a vedú nahor. Takže týmto je "zostupovka" výnimočná, lebo vedie opačne. Má asi 150 m a je klasifikovaná ako A/B. Na jej konci sa nachádza Tibetský most, ktorý vedie popod 200 ročný Javor lesný.

Na rade je "lanová sieť" a má obtiažnosť asi C/D. Sieť je voľne visiaca a preto sa trochu kýva a netreba si to mýliť s lezením po rebríku. Je to tiež taký dosť nezvyčajný druh ferraty.  Na oceľovú sieť je dobré mať silu v rukách. Je takmer kolmo visiaca a paradoxne  najnebezpečnejšie na nej je práve istenie sa. Pri prepínaní karabín je náročné na kondíciu, jednou rukou držať sa a tou druhou, prepínať karabíny. Začiatočníkom neodporúčam túto variantu.

Ferrata Komín B/C je nenáročné lezenie. Na tomto úseku sú rôzne možnosti výstupu. Dá sa ísť kominárskou trasou alebo vystúpať na Trubačovu vežu (foto hore). Pár krát sa tu treba vrátiť a všetky varianty si prejsť.

Najťažšou stenou je "Výzva" klasifikovaná ako veľmi náročná E. Na šesťdesiatich metroch sú v stene osadené len asi štyri stupáky. Takže čisté lezenie a navyše na jednom úseku je asi 5 metrový previs, ktorý treba prekonať. 

Malý detail na záver. V letných mesiacoch máte slnko skoro stále za chrbtom a skala samotná sála naakumulované teplo, tým pádom je tam človek ako na panvici. Takže šatky na hlavy a veľa vody.