sobota 28. novembra 2015

Septembrový výlet v Slovenskom Raji: ZEJMARSKÁ ROKLINA


 Zejmarská roklina je jediná sprístupnená tiesňava v južnej časti Slovenského raja a pýši sa aj iným prvenstvom a to, že je aj najkratšia. Leží na Juhovýchodných okrajoch  planiny Geravy s najvyšším bodom 1032 m.n.m.
Nástup do rokliny sa nachádza v časti Biele vody, medzi dedinkami Mlynky a Dedinky. V spomínanej časti Biele vody na konci cesty vybudovali  redukačné centrum a základnú školu. V ich blízkosti stojí malý drevený turistický prístrešok, pri ktorom začína dobrodružstvo.
 Takže sa hore vyberáme po modrej, vždy sa ide len proti toku potoka, ktorý sa ženie roklinou a miestami padá z previsov a vytvára vodopády zvané Nálepkove. 
 Pri prechode si treba držať odstup od ostatných turistov hlavne od tích nedisciplinovaných, ktorý si to skracujú rôznymi cestičkami a zhadzujú kamene na tích pod nimi.
 Na konci rokliny a teda na vrchu planiny sa nachádza obrovská chata Geravy, v ktorej je možnosť ubytovania a občerstvenia sa.
Ako som už spomínal vždy sa ide iba proti toku potoka to znamená, že sa tadeto nedá vracať. Takže od chaty Geravy sa treba vybrať po zelenej do obce Dedinky a potom z tade autobusom alebo po červenej späť do obce Mlinky časť Biele vody
BERGHEIL

streda 25. novembra 2015

Jesenná túrka v Nízkych Tatrách - SKALKA 1980 m.n.m.

V jeden naoko pekný jesenný deň sme sa vybrali na Skalku v Nízkych Tatrách. Skaliek je hneď niekoľko a nemyslím tú medzi Košariskom 1695 m.n.m. a Latiborskou hoľou 1643 m.n.m., ktorá sa tiež nachádza na hlavnom hrebeni ani tú Skalku v Kremnickom pohorí, ale mám na mysli Skalku, ležiacu v južnej rázsoche Kotlísk 1937 m.n.m., ktorá je piatym najvyšším bodom Nízkych Tatier.
Trás je niekoľko, ale my sme zvolili variantu od pamätníka SNP, ktorý leží niekde v polovici cesty z Dolnej lehoty na oddychovú destináciu Krpáčovo. Takže auto sme nechali niekde na otvorenej lúke pri pamätníku a dúfali sme, že keď sa poň vrátime, nenájdeme na ňom zaparkované nejaké elkátéčko.
Vydali sme sa po žltej turistickej značke, ktorá je sprevádzaná až po Strmý vŕštek aj červenou štrekou. Ďalej pokračujeme už len po žltej, kým sa nedostaneme k ďalšiemu značenému miestu z názvom Páleniška. Od začiatku to nie je žiadna vychádzka, ale boj cez strmý les.
Celou cestou sa brodíme v kope popadaného lístia a dávame obzvlášť bacha na značenie, lebo chodník je popretkávaný rôznymi lesným zvážnicami a zle odbočiť v neznámom teréne a následne hľadať chybu v misii a vracať sa by nás asi dosť nasralo.
Občas nás prekvapí nejaká čistinka alebo rúbanisko, kde sa nám naskytne pekný výhľad, ale na druhej strane v kútiku duše dúfame, že v našom zornom poli výhľadu sa okrem peknej scenérie, neobjaví aj nejaký milý macko alebo láskyplná diviačia rodinka.
Na ďalšom rázcestí označenom ako sedlo pod Žiarom nám vetrík dáva najavo, že to asi ďalej nad úrovňou lesa a na hrebeni a v sedlách asi nebude také jednoduché ako sme si mysleli, ale ešte tomu nevenujeme až takú pozornosť.
Vetrík sa troška "apgrejdol" a sme nútený na seba natiahnuť ďalšiu vrstvu oblečenia a na našom zlom tušení nič nepridal ani fakt, že sme cestou okrem turistických šľapají, našli aj stopy spomínaného macka. Takže sme zaradili päťku a ponáhľali sa von z lesa na úroveň lúk a kosodreviny, kde sme sa už cítili bezpečnejšie.
Po Bosorky sa to ešte dalo zniesť, museli sme si len dávať pozor aby sme nešťali proti vetru, ktorý už naberal na otáčkach a dával nám najavo, že sa príroda nemá podceňovať v tomto období a teda vôbec. Žiarska hoľa už bola nadohľad a skutočnosť, že odtiaľ to už nie je ďaleko na Skalku nás hrial pri srdci.
Z vetríka, ktorý sa hral z padnutým lístím v doline sa zmenil na víchricu, s ktorou sme museli bojovať po celý nasledujúci postup. V sedlách sme miestami museli kľaknúť na zem aby nás tie brutálne severo-západné nárazy neodfrkli niekde pod Ďumbier. Skalka je známa svojimi 360° výhľadmi, ale dôkaz o tom v podobe fotografií nemôžem predložiť, lebo zo severo-západu, kým sme vyšli hore víchrica nafúkala hmlu, čo nás už úplne odradilo pokračovať ďalej na Ďurkovú útulňu aj keď to už na ňu malo byť len dve hodiny. Proti vetru, keďže sa naša cesta na Kotliskách stáčala práve na spomínanú svetovú stranu, by nám to trvalo markantne dlhšie, čo sme si nemohli dovoliť lebo za dve hodky sa začne aj stmievať. Tak sme sa na Skalke zvrtli a povedali si, že radšej nech nás noc zastihne v lese ako na hrebeni, kde v tme a hmle by to bolo dosť nebezpečné, keďže Chuck Noris s nami nebol.

Nakoniec všetko dobre dopadlo, keďže písem tento text a došli sme dole živý a zdravý aj vďaka čelovkám, ktoré máme vždy pri sebe. Na túto túrku si treba vyčleniť asi 4,30-5 hodiniek len na Skalku a samozrejme ešte nejaké tri hodky späť. V neposlednom rade treba spomenúť aj prevýšenie, čo činí asi 1300 výškových metrov. BERGHEIL-