KARERSEE 1520 m.n.m.

V západných Dolomitách leží smaragdovo zelené horské jazero s názvom Karersee, ktoré je umiestnené v hustom ihličnatom lese a to vo výške1520 m.n.m. V jeho hladine sa odrážajú masívy Latemar a Rosengarten, ktoré sú aj hlavným dodávateľom vody v ňom.

Toto jazierko nemá žiadny prítok, je dotované spodnými prameňmi a jeho hĺbka je premenlivá. Najviac vody má v jarných mesiacoch a to v najhlbšom bode až 22m. V októbri má jazierko v tom istom bode čo na jar iba 6m. A hádajte kto sa bol na toto jazierko pozrieť práve v októbri.

Jazero je široké 140m  dlhé 300m a jeho teplota v auguste dosahuje iba 14°C. Okolo celého jazera vedie turistický štrkový chodník a vodná plocha je obohnaná dreveným plotom, ktorý je zakázané prekročiť a isť sa bližšie pozrieť ku hladine, čo si myslím, že je škoda, ale oni asi vedia prečo to robia.

 Na fotke hore je pohľad na masív Rosengarten a na jazero na pokraji vyschnutia. Hladina na jar siaha až po úroveň stromov.

Jazierko je veľmi známe a nechýba žiadnemu maliarovi alebo fotografovi v jeho zbierke, lebo jeho kryštálovo číra hladina a odraz okolitých skalných skupín v nej v ranných hodinách, poskytuje neopakovateľný pohľad.

Dostupnosť k nemu je z diaľnice vedúcej do Bolzána, pred ktorým zídeme na zjazde Bolzano nord a na kruháči bočíme smerom na Eggental, cesta ss 241. To, že sme sa vybrali dobrým smerom nám napovie na začiatku tejto cesty troj kilometrový tunel. V Ponte Nova bočíme doľava na Welschnofen a potom sa už len držíme značiek Karersee. Pri jazere je vybudované platené parkovisko ( 1e/hod.-2013).

Prechod popri chate MAGDERBURGER, popod vrchol WEISSWAND, cez špic HOHER ZAHN, cestou dole popri chate TRIBULAUN a späť do dedinky Pflersch.

 Tento prechod ležal už dávno v mojom zozname túr a tak som sa rozhodol, že by som ho mohol už konečne realizovať. Aj keď  nebol asi najlepší nápad nechávať si to na prvého októbra.

 Počasie ráno, vyzeralo priaznivo, ale vedel som, že to asi dlho nevydrží. Nevadí, autom som sa vybral na koniec údolia Pflersch.Tam bočím vľavo a smerujem cez parkovisko Allris ďalej a pri malej skupine domov, zvanej Stein , bočím zase vľavo a strmou zo začiatku asfaltovou a neskôr štrkovou cestou sa dopravím až na parkovisko pri vodopáde z názvom "hoelle", ktoré sa nachádza vo výške 1465 m.n.m. a s ktorého teda budem štartovať.

Na parkovisku sa dozvedám ďalšiu skutočnosť a to, že obe chaty sú už zatvorené, ale samozrejme aj s tým som počítal a gazdiná mi zabalila niečo pod zub zo sebou.

Neďaleko od parkoviska je rozdvojka, cesta č.6 vedie na MAGDERBURGER HUTTE, ktorou sa vyberiem aj ja a chodník č.8 smeruje na TRIBULAUN HUTTE  a práve po tejto "osmičke" sa budem vracať, teda ak nepadnem do rúk Talibanu alebo ma nezastihne iné nešťastie.

Počasie je ešte stále priaznivé a tak cez les ponad salaš Ochsen si to valím stále hore do kopcov. Lúky a rôzne porasty končia a ich hranice prechádzam cez úžinu v skalách a za ňou sa mi to už krásne otvára. 

Naskytuje sa mi už aj výhľad na masív Schafkammspitz, popod ktorý vedie cesta traverzom viac menej na dol a vyústi v kotline Schafflecke. Na tento chodník sa dostaneme z rázcestia, ktoré vedie buď na už spomínanú chatu Magderburger alebo na opačnú stranu smerom na WEISSWANDSPITZE, popod ktorý vedie aj moja dnešná trasa.

Oblačnosti začína pribúdať, ale ešte stále je pekný výhľad späť na údolie WIPPTAL. Dosť bolo rozkoše nad farbami jesene a vyberám sa ďalej ku mne nie veľmi obľúbenej časti výstupu a to ku kotline Schafflecke.

Už raz som podstúpil tento prechod skalnatým úbočím západnej steny Weisswand-u. Cesta je tu zle značená a tak  v mori skál a balvanov, nie je žiadny problém zísť z chodníka. Potom už len treba v diaľke hľadať červené značenie alebo vežičky zo skál, ktoré sa tu volajú Steinman. Ľudia ich stavajú popri cestách práve z toho dôvodu, že aj z ďaleka si vie človek predstaviť kade vedie cesta ak náhodou z nej zišiel a pre toto prostredie netradičné vežičky zo skál v diaľke ho navrátia späť na stratený turistický chodník. Na vrchu kotliny je cesta zabezpečená železnými lanami.

Ešte troška posledného strmého výstupu pod bieli končiar Weisswand-u (v preklade biela stena) a už to ďalej nebude také strmé. Počasie sa úplne zmenilo, začalo snežiť a ani tá hmla nie je moc príjemná. Prechod popod štít je asi najnebezpečnejšou etapou celej túry. Táto cesta č.7 je miestami prerušovaná úzkymi žľabmi, v ktorých sa môže ešte držať sneh a preto je prechod  cez tieto snehové jazyky dosť nebezpečný.

Na konci tohoto traverzu sa mi na chvíľku naskytol výhľad na údolie GSCHNITZTAL. Tá hmla a sneženie z nej sa udržuje len okolo končiarov týchto trojtisícoviek na okolí.

Pohľad na zahmlený Weisswand z východnej strany. Cesta od neho smerovala stále na dol, ale len po nohy vrcholu Hoher zahn. Turistický chodník, vedie len päť minút chôdze  od jeho vrcholu. Na okraji jeho vrcholu bola hustá hmla a snežilo a to ma odradilo od výstupu naň. Nemal som z toho počasia dobrý pocit a tak som rýchlo postupoval nižšie z obrovských skál.

Pod kopcom sa sneh zmenil už na dážď a troška sa rozvidnelo a tak sa mi naskytol pohľad na Hoher Zahn z východnej strany. 

Výhľad sa zlepšil a ja som už začal rozpoznávať okolitú krajinu, ktorá mi napovedala, že som v blízkosti chaty Tribulaun a s tým poznaním pominuli aj obavy, ktoré som mal hore v skalách. 

Kráľ údolia PFLERSCHTAL, masív Tribulaun sa v hmle predo mnov hrdo týčil do výšok. Na ľavej strane od neho je priesmyk Sandesjochl, ktorým sa dostaneme na Rakúsku CHATA TRIBULAUN.

Posledným záchytným bodom je chata Tribulaun, v ktorej by som si dal normálne zo päť pív, ale bola zavretá tak som sa musel uspokojiť s vodou z jazera Sandessee (:-D. Celou cestou dole po trase č.8 padal jemný jesenný dáždik, ktorý ma premočil na kosť, nieže by som nemal pršiplášť, ale bol som lenívý si ho vybrať, lebo som stále dúfal, že to prestane.

-Na záver by som to troška zhrnul: Cesta z parkoviska ku rázcestiu chata Magderburgr a Weisswandspitze mi trvala okolo 2 hod., z tadiaľ pod končiar Weisswand-u cca 1,5 hod., ku chate Tribulaun som potreboval cirka 1,5 hod. a z chaty k autu tiež okolo 1,5 hod. Takže okolo 7 hodín trvá takýto výlet, keby bola chata otvorená tak aj osem. Prekonaných bolo plus mínus 1500 výškových metrov. Pre ľudí, trpiacimi závratmi z výšok neodporúčam prechod popod vrchol Bielej steny. Za pekného počasia výhľad na obidva susediace štáty, keďže  trasa vedie na hrebeni v značnej miere po hraniciach Rakúska a Talianska.