Hintere Daunkopf je jeden z viacerích trojtisícoviek, ktoré obklopujú Stubajský ľadovec v Rakúsku. Vyrazil som z Talianska po starej ceste smerom do Innsbrucku, mohol som ísť aj po dialnici, ale to by som musel zaplatiť míto na jednom z najväčších mostou v Európe a to tím úžerníkom, ktorím sa investícia už dávno vrátila, veru nemám chuť vykešovať. Odbáčam na Neustif a hor sa cez dlhé údolie Stubai až na jeho koniec.
Keď so vyrážal z Talianska, bolo tam ešte zamračené počasie, lebo dva dni snežilo a ráno boli ešte také malé dozvuky, ale cestou cez údolie sa to začalo trhať a rysoval sa nádherný slnečný deň s novým snehom, no čo viac by som mohol ešte chcieť.
Parkujem môjho šípa na obrovskom parkovisku pre lyžiarské stredisko Stubaier Gletscher a vyrážam jednou z dvoch lanoviek, ktoré vedú na ľadovec a síce tou pravou, ktorá vedie presnejšie na gamsgarten 2600m.n.m.
Normálne štartujem z Mittelstation 2300m.n.m., ale keď že máme nový sneh bolo by príliš náročné v tak hlbokom snehu si raziť cestu až na vrchol, takže miesto 1000 výškových metrov to skrešem na 700m a štartujem zo spomínanej Gamsgarten 2600m.n.m. Robím posledné úpravy a vydávam sa na cestu. Lavínové nebezpečnstvo pre nový sneh vyskočilo na trojku a ja keď pozerám na to otvorené údolie, do ktorého sa vyberám, začínam mať troška obavy. Kúsok som postupoval po zjazdovke strediska, ale už sa konečne dostávam na začiatok jedného z ramien údolia, ktorým budem postupovať ďalej. Zisťujem, že ešte nikto predo mňov nešiel a tak si ryjem vlastnú cestu novým, mäkkým, hlbokým, bielim,panenským......no už dosť lebo sa........snehom.
Čím hlbšie sa dostávam, tím to začína byť nebezpečnejšie ako sa to zdola zdalo a stále sa obraciam a pozerám späť, či náhodou niekto za mňou nejde, čo by ma teda potešilo, lebo v prípade lavíny by aspoň on dohľadal moju mŕtvolu (:-D Strach respektíve rešpekt z prírody je potláčaný adrealínom a túžbou dosiahnuť vrchol a potom sa ako prvý podpísať zjazdom dolu v panenskom snehu. Po hodinke dávam pauzu a kochám sa výhľadom na okolité trojky, milujem trojky, ktoré by som raz tiež chcel pokoriť.
Šetrne prechádzam strmou úžinou, snažím sa ísť čo najviac po kraji aby som mal pri zjazde čo najviac neporušeného snehu a dostávam sa po pravej strane od zadu ku vrcholu Daunkopf-u. Hore sú už podmienky iné, cez sedlo fúka silný vietor a úbočie vrcholu je vyfúkané a zľadovatelé. Mašky a cepín by mi veľmi bodli, ale keď je niekto debil a nechá si výstroj doma v skrini, "kde ich bude určite potrebovať" tak tomu niet už pomoci a musí ísť na vrchol len tak v lyžiarkách a s palicami.
Na vrchole je somozrejme podľa očakávania nádherné počasie vychutnávam si asi päťdesiat kilometrový "vetrík" na mojej spotenej hlave a kochám sa panorámou a pohľadom dole, keď tu zrazu, čo nevidím, snažím sa ukľudniť, fu fu fu, dýcham, pretriem si oči a kuknem sa ešte raz dole do úžiny, kade som sa predieral hlbokým snehom po jej kraji aby som to tam nesprznil ako tí dvaja ďaľší turisti čo idú asi hodinu za mňov STREDOM úžiny (:-DDD
Veľmi opatrne schádzam dole z vrcholu a robím posledné úpravy pred zjazdom dole, dúfajúc, že ti dvaja čo zneúctili môj nový sneh, budú ešte stále na ceste hore, aby som to mohol zjazdiť prvý. A tak aj bolo, pustil som sa dole a bol to nepopisatľný zážitok, nemyslel som si, že môžem mať pekné počasie a vynikajúci snech zároveň, ale vo vyšších nadmorských výškach je to tak.
Zjazd bol vynikajúci, ale musím povedať, že mi treba popracovať na mojej kondičke, lebo som si nebol celkom stopercentne istý všetkými mojimi manévrami, po tak relativne náročnom výstupe, cítil som stehná, čo vysvetľuje, že som občas strácal rovnováhu, ale aj napriek tomu, radím túto túru medzi top výlety, vlastne sa mi prvý krát pošťastilo, prvému podpísať nový sneh na danej trase. Asi preto, že je mimo hlavnej sezóny a bolo to v strede týždňa, keď nie je veľa skialpinistov na cestách.
