HOHER LORENZENBERG 2315m.n.m.

Začala sa nám zimná sezóna a aj keď snehu nie je toľko ako by sme si želali, na nie náročnú túrku to stačí. Vždy keď idem v zime do práce tak sa pozerám na zasnežený vrchol, ktorý sa týči nad dedinou, v ktorej pôsobím a vravím si, že je tak blízko a ešte som na ňom nestál. Takže si myslím, že bude perfektný cieľ na otvorenie mojej zimnej sezóny. Jednu peknú stredu som mal pol dňa voľno a tak som sa rozhodol, že to teda spácham práve vtedy. Hoher Lorenzen leží na Taliansko- Rakúskych hraniciach a ja som sa rozhodol, že ho zdolám z Rakúskej strany lebo je možnosť tam štartovať  asi z 1450m.n.m. čiže o 300m vyššie ako z talianskej strany a tým pádom je v tej výške aj viacej snehu.

 Z parkoviska pri Obernbergersee vedie cesta, ktorá je v zime využívaná ako sánkárská dráha. Po niekoľkých desiatkách metroch vychádzam na lúky a drobné saláše (na fotke) , z ktorích už vidím vrchol Allerleigrubenspitze, ku ktorému sa musím dostať. Cesta ďalej vedie po ľavej strane popod les až k jeho koncu a potom bočím do ľava  a nejakých 300-400 výškových metrov sa predieram cez horu až kým sa nedostanem na úbočie vrcholu, ktoré je vyfúkané a snehu je pomenej a  ďalej pokračujem po čučoriedkach, skalách a kadejakých kriakoch až pod vrchol. No kde tu bol aj sneh (:-D

Po dvoch hodinách sa dostavam asi desať metrov pod spomýnaný vrchol, ale naň už nejdem lebo som tam bol minulý rok. Počasie sa tu radikálne mení a nasledujúci postup po hrebeni bude sprevádzaný silným vetrom. S pod vrchola mierim do prava na juh k Taliansko-Rakúskym hraniciam.

Aj napriek bezoblačnému, slnečnému počasiu bol vietor na hrebeni, ktorým som musel prejsť, tak silný, že som musel dávať pozor na každý krok. Malá strata rovnováhy v tak obmedzenom priestore a vietor by mi dopomohol k pádu dole.

Posledná časť hrebeňu viedla asi sto metrov z kopca a kvôli takej relatívne krátkej vzdialenosti nebudem dávať pásy dole a tak zapínam si iba viazanie a spevňujem topánky a púšťam sa šusom dole lebo inak sa asi ani neda. Nejaký manéver s pásmi na lyžiach a v tak nestabilnom snehu, miestami vyfúkaný tvrdý a niekde sypký a hlboký je dosť obtiažny.

Po prechode hrebeňa sa dostávam pod môj vytýčený cieľ a dávam si malú pauzu. Vietor nie je už tak silný ako na hrebeni a tak sa oveľa kľudnejší vydávam za slnkom a vystupujem  z prava na vrchol, kde pečie slnko a vietor dáva o sebe zase vedieť.

Výhľad je nádherný ako z každého vrcholu, naskytuje sa mi pohľad do dvoch zemí súčasne.  Obzerám si okolie, ktoré už celkom dobre poznám, zase z inej perspektívy.

Dedinu, v ktorej pracujem som ešte takto nevidel a som rád, že ten vrchol, ktorý sa nad ňou týči a na ktorý sa skoro každý deň zo spodu pozerám som konečne zdolal. Výstup sem mi trval asi tri a pol hodiny a zjazd, ktorý nebol až taký optimálny kvôli nedostatku snehu trval asi pol hodinu.

Pol dňa som mal volno a tak som si zvolil takúto túru a možem povedať, že som ju troška podcenil. Myslel som si, že to nebude až také náročné v pomere s tým, že musím večer ešte pracovať. Domov som prišiel asi o pol druhej a šup rýchlo do postele spať, ale aj napriek tomu, že som sa v robote večer cítil ako po zápase s Tysonom, vôbec neľutujem túto moju ďaľšiu skúsenosť.

Alpská Zoo v Innsbrucku

Alpská Zoo(Alpen Zoo) sa nachádza na slnečnej strane  Innsbrucku-centra Tirolska. Táto Zoo je asi najväčšia na svete svojho druhu, ktorá má na ploche štiroch hektárov len zvieratá z alpského prostredia. Nachádza sa v nej približne 150 druhov zvierat v počte cca 2000 kusov. Je zároveň aj najviššie položená Zoo na svete, rozprestiera sa od 750m.n.m. do 850m. Je celoročne otvorená, takže je možnosť sa pozrieť na zvieratká ako žijú v lete aj v zime. Ročne sa tu premelie asi 300 000 návštevníkov. Odhaduje sa, že v Alpách žije okolo 30 000 druhov zvierat vrátanie hmyzu. V tejto Zoo záhrade nájdeme asi 20 z 80. druhov cicavcov, asi 60 z 200. druhov Alpských vtákov, cca 11 z 15. druhov plazov, približne 6 z 21. obojživelníkov a skoro všetky druhy rýb, ktoré sa plavia v tirolskách vodách. Zoo sa nachádza len dvadsať minút od centra innsbrucku a je vybudovaná na skalách a v lesoch na úboči  Innsbrucku, takže je toto prostredie pre zvieratá aj napriek nedostatočnému výbehu a veľkému počtu narušiteľov dosť autentické v porovnaní s inými záhradami, kde sa zvieratá nachádzajú v malích oplotených chlievikoch. Ale každopádne pre človeka je to veľmi pekná prechádzka.

SCHLERNHAUS 2457m.n.m.

Táto obrovská chata sa nachádza  na náhornej plošine Schlern v Dolomitách v Južnom Tirolsku, ktorým najvyšším bodom je Monte pez 2536m.n.m. -len 20min. od chaty.


V roku 1894

V roku 1900

V roku 2009

Chata je otvorená od júna do októbra a disponuje 120. miestami na spatie, či už v izbách alebo v spoločnej miestnosti s matracami.

Chata je dostupná relatívne zo všetkých svetových strán a to z výcodu so Seis am Schlern cez Seiser Alm, s juho-východu vedie turistický chodník cez Tierser-alpl-huette, s juhu so St, zyprian vedie cesta cez Tschafatschsattel tiež na chatu, s juho-západu je tiež dostupná cez Sesselschwaige pri Voels am Schlern.


Schlernhaus

HOCHFEILER HUETTE 2710m.n.m.

Chata sa nachádza v Zillertal-skych Alpách na Talianskej strane v Južnom Tirolsku. Je východiskovýím bodom pre túry na Hochfeiler 3510m.n.m., Hochferner 3473m.n.m. alebo na Hoher Weisszint 3371m.n.m.


Hochfeiler huette a vchod do winterraum.

Poskytuje útočisko pre 31 osôb v izbách alebo pre 63 osôb v spoločnej miestnosti a v mimo sezóny, keď je chata zavretá je možnosť skloniť hlavu v tzv. zimnej miestnosti , ktorá ma kapacitu 6 osôb, ale dobrých ľudí sa všade veľa zmestí a tak si myslím, že by sa tam vyspalo aj viacej osôb v prípade, že by použili dvaja jednu posteľ. Táto miestnosť je bez vody a svetla , ale zato je obitá drevo, takže je v nej príjemná a relatívne teplá atmosféra.

Túra na chatu začímna na konci údolia  Pfitsch na tretej 180°zákrute smerom na Pfitscher Joch. Cesta k chate trvá asi tri hodiny a je otvorená od konca júna do začiatku októbra.

HOCHFEILER(Gran Pilastro) 3510m.n.m.



Hochfeiler 3510m.n.m.  október 2011

Píše sa nám 5. októbra 2011 a my sme sa rozhodli využiť posledné dva pekné dni v tejto letnej sezóne, či vôbec v tomto roku na zrealizovanie nášho cieľa, môžem povedať aj sna, výstup na Hochfeiler, po Taliansky Gran Pilastro 3510m.n.m.

Gran Pilastro 3510m.n.m.

Tento kopček je najvyšším bodom v Zillertal Alpen, ktoré sú súčasťou pohoria vo východných Alpách. Cez vrchol prechádzajú aj hranice medzi Rakúskym krajom Tirolskom(Tirol) a Talianskou provinciou Južným Tirolskom(Sued Tirol alebo Tal. Alto Adige po slovensky nazývané aj Horná Adidža.)

Cesta k východiskovému bodu vo Pfitschertal-e  vedie cez Innsbruck k hraničnému prechodu Brenner a ďalej po dialnici až po Sterzing-Vipiteno, kde zídeme z dialnice smerujeme cez Wiesen do spomínaného údolia Pfitsch. Toto údolie má asi 20km, musíme prejsť cez St. Jakob až k malej skupinke domov na samom konci zvanom Stein. Tu nám aj končí asfaltová cesta a smerom do prava dole sa vydávame po neupravovanej štrkovej ceste smerom k Pfitscher Joch. Na tretej 180° zákrute(Kehre) zaparkujeme auto. Možnosť parkovania je aj na druhej Kehre, čo v hlavnej sezóne a cez víkend je aj nutné lebo viššie je všetko plné.


Parkovisko pre Hochfeilerhuette.

My volíme zlatú strednú cestu a nehávame auto medzi druhou a tretou Kehre, kde je tiez možnosť zaparkovať. Z parkoviska vyrážame okolo 15:30 smerom ku chate Hochfeiler. Značenie nám hovorí, že cesta k chate trvá cca 3.10´, ale kedže chata je v tomto obdobý už zatvorená, museli sme si zbaliť všetko potrebné na prežitie na dva dni+výstroj na zdolanie vrcholu, tým chcem povedať, že naše batohy boli  ťažké a to sa odrazilo na našich výkonoch a čase dorazenia na chatu, trvalo nám to adekvátnym tempom 4 hodiny.

Cesta z parkoviska cez les bola  poznačená snehovou kalamitou, ktorá prírodu prekvapila asi pred týždňom. Z lesa sa dostávame na ľavé úbočie údolia a smerujeme hore a hore a hore ku chate. Tu nám ešte pekne svietilo slniečko, ale čím ďalej sme stúpali tak sa nám ochladzovalo a zvečernievalo.

 Únava niekde v trištvrte cesty bola na nás už jasne poznať. Chatu resp. Winterraum(takzvaná núdzová alebo zimná miestnosť), v ktorej  máme prespať, lebo ako som už spomínal chata je zatvorená, bola už nadohľad, ale zároveň ešte tak ďaleko. Mali sme troška obavy, že táto miestnosť bude plná, lebo má  kapacitu len 6 osôb, ale nakoniec sme tam boli celkom sami.

Jedna spoločná fotečka(:-D



Pohľad späť do údolia Pfitsch

Ku chate sme dorazili o pol ôsmej večer, vyčerpaný sme sa rýchlo snažili dostať do winterraum. Boli sme veľmi príjemne prekvapený. To, že bol bez vody a elektriny sme vedeli, ale že bude vybavený poschodovími posteľami a matracami sme len dúfali a že budú na každej posteli štiri deky sme ani netušili. Bol obitý z vnútra drevom takže bolo dnu relatívne príjemne teplo s porovnaním s vonkajškom. Keby sme to boli vedeli tak netrepeme spacáky a deky zo sebou a bolo by to o to lahšie, ale v prípade, že by  pre nás už dnu nebolo miesto a museli spať vonku tak by bolo dobre mať to všetko zo sebou.


Hochfeiler huette 2710m.n.m. a vchod do winterraum.

 Pri svetle čelových lámp sme sa najedly a hrali karty za účasti tekutého svetríka. Kedže sme si urobili v ten deň takýto náskok, ráno sme nemuseli až tak skoro vstávať a koniec koncov máme na to zajtra celý deň, takže v pohodke sme sa zobudili o ôsmej, naraňajkovali sa a vyrazili ďalej.

Od chaty na chrbát Hochfeiler-u viedla železná cesta, ktorá bola tak trošku rozptílením a rozcvičkou  pred trojhodinovým zdolaním vrcholu. Ako sme postupovali na vrch sa nám otvárala nádherná panoráma a ľadovce, ktorími je tento vrch s troch strán pokrytý.

Najznámejší s týchto troch ľadovcov je určite ľadovec na severnej stene, ktorá je veľmi častou výzvou pre horolezcov, ktorí si chcú overiť svoje schopnosti v lezení v ľade alebo pre tých, ktorý tzv. normálnu cestu majú už niekoľko krát za sebou a chcú hrať vyšší level, ale veľa z nich sa precenilo a majú teraz pod vrcholom svoj pamätný pomník.

Vo svojom okolí nemá Hochfeiler výškovú konkurenciu a teda nám nič vyššie, nezacláňalo vo výhľade na 360° panorámu. Slniečko nám hrialo a bolo sa na čo pozerať aj keď ja mám radšej pohľad na zimnú panorámu, pretože lepšie ukáže svoju krásu.

Tesne pod vrcholom sme vyhodnotili situáciu a stav výstupovej cesty na vrchol a rozhodli sme sa, že ďalej budeme postupovať bez mačiek, ktoré sme trepali zo sebou lebo normálne je táto cesta schodná len práve snimi, ale sneh ustúpil vplivom, na toto obdobie, pekného počasia celkom na  stranu a ulahčil nám tým výstup. Ťažké batohy sme tak tiež nechali pod vrcholom  a vychutnali sme si posledných pár desiatok metrov najvyššieho bodu ziller-ských Álp úplne odlahčený.

 A tam sa to stalo, náš dlho očakávaný deň nadišiel. Hore som išiel z frajerkou a dolu už zo snúbenicou(:-D Zvolil som miesto najbližšie k nášmu "zdroju" a požiadal tam Mišku o ruku.

Hochfeiler 3510m.n.m.

Tak tomuto chlapovi som závidel, že nemusí ísť dole po svojich ako my a držal som mu palce lebo nemal veľa miesta na rozbech-odvážny to borec.
 Letnú sezónu 2011 sme teda ukončili ako sa patrí a môžme sa prepnúť do odychovacieho režimu a čakať na zimu a pripravovať sa na moju najoblúbenejšiu aktivitu-túra na lyžiach. BERG HEIL