VTÁČNIK 1346 m.n.m. a PARTIZÁNSKA CHATA

Štartovali sme z dedinky Kľak. Resp. po hlavnej ceste sme sa vyviezli  na jej koniec a potom ešte pomedzi domy po zelenej turistickej značke až na lúky, kde sme na najvhodnejšom mieste nahali auto. Najvhodnejšie miesto je pre mňa to, kde nebudem nikomu zavadzať. Sme na lúke a musíme rátať zo všetkým.

Nie sme domáci a tak nemáme znalosti miestneho terénu a preto sme dobre sledovali zelenú značku, ktorá nás viedla popri starej maštali ako nám to domorodci upresnili, keď sme sa pýtali na cestu.

Od Kľaku vedie cesta cez zalesnenú oblasť a tak je dobré stále sledovať značky. Ak ste dlho značku nevideli, ale napriek tomu ste na nejakej pozitívne vyzerajúcej zvážnici, tak je niečo zle. Je to tam poprepletané horskými zvážnicami, ale tá správna-najoptimálnejšia je len jedna.

Počas našej túry nám pretne stúpanie asfaltka, ktorá vedie z bohvie skade, ak to niekto vie nech my napíše. Ale vedie k Partizánskej chate. Po chvíľke je po pravej strane cesty drevená tabuľa, ktorá upozorňuje na odbočku do Partizánskeho lesa. Zaujímavosťou je, že tu boli na počesť partizánov vysadené stromy smreka opadavého do tvaru päťcípej hviezdy s rozpätím 50 metrov.

Do Partizánskeho lesa sme sa pozrieť nešli, lebo sme mali ešte čo-to pred sebou. Kúsok stadiaľ, na konci spomínanej asfaltky, stojí krásna drevená Partizánska chata, v ktorej sa počas vojny schovávali partizáni a mali tam zriadený štáb. Chata nie je otvorená verejnosti, ale počas zlého počasia sa v jej vstupnej verande môžu skloniť min. šiesti ľudia. Za chatou sa nachádza dreváreň, ktorá je otvorená a tam už sa zmestí aj väčšia skupina turistov. V prípade, že je plná dreva to asi nepôjde.

Po ľavej strane smerom hore sa nachádza ešte miesto na opekanie s posedením a kúsok nad ním je hrob padlého oficiera. Ďalšia etapa výstupu vedie cez hustý dubový les, ktorý je chránenou oblasťou. Na jeseň, za sychravého počasia a padnutého oranžového lístia, môže byť pre niekoho prechod týmto lesom troška depresívny. Nikdy nevieš, skade a kedy, na teba vyskočí krvilačná šelma zásobujúca sa na zimu alebo nejaký migrant.

Les nemal konca kraja, ale nakoniec sme sa dostali na červenú značku, ktorá symbolizuje hrebeň pohoria. Rázcestník nám prezrádza, že na vrchol tu už je len pár minút.

Vrchol pohoria je čiastočne zalesnený, ale aj napriek tomu sú s neho krásne výhľady na masívne lesy pod nami. V diaľke, z jednej strany sa rozprestiera Horno Nitrianska kotlina a zo strany druhej zase Žiarska kotlina.

Top pohoria je ozdobený nerezovým krížom, ale okrem neho sa tam, múdro medzi stromami vybudovaný, nachádza aj posedenie so stolom. Ďalej náučná tabuľa a samozrejme nesmie chýbať návštevná kniha.

Výstup na vrchol Vtáčnika je menej náročný. Na šiestich kilometroch je to okolo 750 vm, ktoré sa dajú stihnúť za 2-2,5 hodiny. Záleží aj od toho, kde začnete šliapať, resp. ako ďaleko sa dostanete autom. A to by bolo asi všetko.

VEĽKÁ JAVORINA 970 m.n.m. a HOLUBYHO CHATA

Veľká Javorina je najvyšší pánko v pohorí Biele Karpaty, ktoré patria do Vonkajších Západných Karpát. Toto pohorie leží na hraniciach, ktoré ale nerozdeľujú, ale spájajú nás Slovákov a Čechov.

Na jej vrchole sa nachádza rovnomenný vysielač a je k nemu prístup po asfaltke. Takže túrka je vhodná aj pre maminky s kočíkmi. Autom sa dá dostať až ku Holubyho chate a stadiaľ je to už len polhodinka na vrchol. Ideál pre rodiny s deťmi.

Na svahoch Javoriny sa nachádza aj lyžiarské stredisko, ktoré disponuje troma vlekmi. Nelyžoval som tu ešte, ale od chaty svahy vyzerali v pohode. 

Vysielač má zaujímavú históriu, ale to je mimo môj rámec. Poviem len, že má okolo 80 metrov a že začal šíriť signál už v roku 1958 samozrejme vtedy nemal takúto podobu, ale meral iba 15 metrov. No časom nároky stúpali a tak aj vysielač priamo úmerne rástol.

Pri vysielači končí aj asfaltka a ďalej po plochom vrchole, popri hranici, vedie spevnená cesta. Na konci relatívnej roviny sú nejaké tie pomníky a každoročne sa tu stretávajú Česi a Slováci, aby si pripomenuli, že sme bratia.

Z vrcholu sú viac-menej lepšie výhľady na Moravu. Aj keď my sme prišli v jesennom obdobý, keď všade sa rozprestierala nízka inverzná oblačnosť a tak moravské dedinky boli pred nami skryté.

Ako som už spomínal pod vrcholom na východnom svahu v nadmorskej výške 920 m. si hrdo hovie unikát, v minulosti útulňa v dnešnej dobe je  už klasifikovaná ako chata.

Chata je pomenovaná po evanielickom farárovi Jozefovi Ľudovítovi Holubymu, ktorý bol aj významný botanik na tomto území Javoriny. Slávnostne ju otvorili 6. júla 1924, ale za pár rokov vyhorela a postavili na zachovalých základoch novú.

My sme túto chatu navštívili mimo hlavnej sezóny a ešte k tomu po víkende v pondelok. Tým chcem naznačiť, že nepripravenú kuchyňu nebudem hodnotiť. Dali nám najesť a to je hlavné. Žial musím podotknúť, že tie záchody sú pôvodné a zišla by sa im nejaká tá finančná injekcia.

Rozhľadňa BRESTOVEC- Poľana 530 m.n.m.

Turistická rozhľadňa Brestovec-Poľana sa týči nad okolitým terénom v hraničnom pohorí Biele Karpaty, ktorým najvyšším vrcholom je Veľká Javorina 970 m.n.m.

Veža bola postavená v roku 2010 a je vysoká 20 metrov. Zo všetkých strán je zakotvená oceľovými lanami, čo by ju malo činiť bezpečnou a určite aj je, ale keď je človek hore a pofukuje vietor, tak taký pocit nemá.

Za pekného počasia sú z veže pekné výhľady na okolité pohoria a kotliny. My sme boli na jeseň a tak inverzná nízka oblačnosť pred nami polovicu poskrývala. Ale oceán oblakov, z ktorých vykúkajú ostrovčeky miestnych vŕškov tiež nie je na zahodenie.

Auto sme nechali na "parkovisku", ktoré sa veľmi naň nepodobalo, ale spĺňalo funkciu, takže nejdem sa nad tým rozhorčovať. Stadiaľ je to 5 minút cesty, maminky s kočíkmi desať. Takže ideálny výlet pre rodiny s deťmi.

Myjavské kopanice sú veľmi známe po celom Slovensku a to nie len dobrou slivovicou, ale aj členitou krajinou. Domčeky sú tu roztrúsené pomedzi vŕšky a krásna príroda, ktorá  kontrastuje z veľkými mestami na okolí je úctyhodná a na povšimnutie.