Vianočná prechádzka, MARTINSKÉ HOLE

V predvianočné dni, ma už nebavilo sedieť doma, vonku bolo zamračené a hmla, kde-tu pršalo a občas  snežilo. Ale ráno v panoráme ukazujú niečo iné, iný svet, svet na horách. Tak som sa teda rozhodol, že sa pôjdem na tú inverziu pozrieť zblízka. Oprášim zo seba omrvinky, vyzlečiem mastné tielko a pobalím ortiho.

Z Kremnických vrchov vyrážam na smer Martin, v Martine sa držím na Žilinu, keby bolo dostatok snehu v doline, tak bočím doľava na Stráne viac tu. Ale ja chcem ísť až hore do lyžiarského strediska. Takže idem ďalej a niekde medzi Martinom a Vrútkami za kolibou, krútim volantom doľava na Martinky.

Na začiatku stúpania na úbočí je rampa, kde ma strážnik upozorňuje, že je to hore zasnežené a že by bolo dobre keby som mal reťaze. Režem hore ako sa len dá, samozrejme bez reťazí. S mojim olds mobilom mi to trvalo asi desať minút, ale bolo to asi najdlhších desať minút v živote môjho auta, bolo to ozaj zasnežené, ujo dole neklamal a skoro ráno aj zmrznuté, ale sľúbil som mu plnú w-power na vianoce a tak sa nedal zahanbiť ani pred štvorkolkami. 

Bol som celý netrpezlivý, kedy sa dostanem nad úroveň lesa aby som sa konečne mohol pokochať tým nekonečným morom oblakov podomnov. Z parkoviska na vrchol je to len asi dvesto výškových metrov, takže nič moc a preto som sa rozhodol, že dám Tour de hole a poprechádzam sa z jedného konca na druhý.

Takže započnem na parkovisku 1250 m a za východu slnka postupujem doľava na veternú hoľu 1437 m.n.m. Južné svahy sú dostatočne zasnežené, čo už o vyfúkaných vrcholkoch nemôžem povedať, ale išiel som už aj po horšom teréne.

Neviem sa vynadívať a už len čakám, kedy sa spoza nejakého kopca vynorí nejaká plachetnica, plaviaca  sa po oblačných šíravách, ale kedže som dnes ešte nič nepožil, tak sa mi to asi nesplní.

Naberám smer sever a takmer po rovine za slnečného počasia len v mikinke, sledujem nejakú bežkársku stopu, ktorá ma vedie na kopček Veterné. Ale veterno vôbec nebolo, teplomer ukazoval cca 4°C, čo bolo o osem viac ako v údolí.

Na vrchole hôl bolo ľudoprázno asi preto, že som tam bol v strede týždňa a na začiatku sezóny. 

Keď som tu bol minule, tak Tatry som tu nevidel. Asi preto, že som videl iba na päť metrov, taká bola hmla a vrchol Veľká lúka som ani nenašiel. Tak teraz sa idem naň pozrieť.

Ostatné vrcholy vôbec neboli tak vyfúkané ako Veterné, už mi je jasné prečo ho tak pomenovali. No pásy musia trochu vydržať. Konečne spoznávam aj najvyšší bod Martinských hôľ a samozrejme všade kde sa dá ľahko dostať postavia nejakú železnú rárohu, ktorá to tam "skrášli".

No ešte sa pozriem na druhú stranu vzhľadom k stredisku a cez sedlo Krížavy sa dostávam krásnou prechádzkou cez riedky les a kosodrevinu na vrchol Zázrivá. Na jeho južnom svahu je pekná nezarastená strmina na "freerajdík" v neupravenom teréne.

Keď tak kukám na Krivánskú Malú Fatru, tak si uvedomujem, že som ani netušil, aké krásne kopce vlastne má. A už teraz viem, kde sa nabudúce vyberiem na výlet.

Kategorizujem to Anglickým slovom Skitouring. Presne sem sa dá táto nenáročná túra zaradiť. Dokopy aj zo zlyžovaním späť na parkovisko som na to potreboval necelých päť hodín, ale ozaj pohodka tempo.

Dole do údolia sa dá ísť až o jednej, dovtedy len hore. A preto som nútený sa staviť dakde na pivo a už aj dačo popri tom zjesť. Po dlhom rozhodovaní som sa stavil na chate Martinské hole. Ale nebol to najlepší ťah. Kvalita sa odrážala v demotivovanom personále. 

VIHORLAT 1076 m.n.m.

Vihorlat 1076 m.n.m. je najvyššia puma z okolitých kopcov v sopečnom pohorí na severe Slovenska, zvanom Vihorlatské vrchy. V listnatých pralesoch v okolí si rastú stromy, ktoré majú aj dvesto rokov a nachádzajú sa tu aj rôzne vzácne rastliny a preto je táto oblasť chránená. Chránená až natoľko, že si tu vojaci z toho významného miesta spravili cvičisko. Kvôli tomu je Vihorlat pre turistiku uzavretý a preto ani nikde nenájdete návesti alebo značky, navádzajúce na jeho vrchol. 

Najčastejšími východiskovými bodmi sú Remetské hámre po zelenej značke alebo z Poruby pod vihorlatom. Z Poruby to na starých mapách nie je značené. Ak má človek šťastie a je závora za dedinou otvorená, tak sa dostane po asfaltke autom až ku starej koniarni a stade je to už len asi hodku a pol hore. podotýkam, že je to veľmi strmá varianta. Ja som sa vybral od Morského oka 618 m.n.m. 

Od parkoviska sa treba držať modrej značky, ktorá nás vedie popri "plážach" jazera a potom vovedie do hustého lesa, celkom strmého, a nakoniec na sedle Tri tably sa modrá končí, teda pre mňa. Modrá vedie ešte ďalej až do Sniny cez Sninský kameň 1006 m.n.m. Ja sa poberám na opačnú stranu po červenej popod Motrogon 1017 m.n.m., ktorý tiež nie je značený a mal by ako tretí najvyšší vrchol pohoria. Držím sa značky Lysák a sedlo rozdiel.

Postup je mierny, strieda sa tu stúpanie s klesaním ako na hrebeni. Výhľady sú tu veľmi obmedzené a človek z toľkých stromov a tmi začne mať aj miestami obavy či ide správne, kedže nemá žiadny vizuálny kontakt s cieľom, značené to tiež nie je a keď nemá pri sebe ani mapu, (môj prípad) tak paranoja je na svete.

Prechádzam cez sedlo Jedlinka, kde sa dá ešte včas vrátiť späť po žltej cez Malé Morské oko k jeho veľkému bratovi a ďalej na parkovisko pod ním.

V diaľke vidím svetlý bod a tak musím chvíľku počkať nech mi oči privyknú po tak dlhej púti v hustom lese. Je to čistinka v sedle Rozdiel, skade už nebudem smerovať na Lysák, ale pôjdem po žltej smerom na tŕstie alebo Poľanu.

Asi po hodinke sa dostávam na lúku s pekným prístreškom pod horou a toto miesto sa označuje ako Poľana. Stretávam tu konečne po štyroch hodinách nejakých ľudí. Povymieňame si vzácne informácie a oni ma navedú ako sa dostať hore na Vihorlat. Cesta na vrchol nie je značená, ale dobre vychodená, takže nie je kam sa stratiť.

Vychádzam na prvý vrchol Vihorlatu a konečne sa mohli aj oči popásť nádherným výhľadom na okolie. Ešte kúsok po hrebeni k hlavnému vrchol, na ktorom stojí veliký kamenný stĺp s krížom na jeho konci.

Stretol som partiu turistov, ktorí mi zdelili, že oni vyštartovali zo spomínanej Poruby pod Vihorlatom a že závora bola otvorená. A tak som si zavolal odvoz ku starej koniarni a zvrchu to ku nej bolo asi len hodinku. Tak som sa nemusel vracať po tej istej ceste a ešte k tomu tak dlho.

SNINSKÝ KAMEŇ 1006 m.n.m.

Sninský kameň sa hrdo vypína z hustých bukových lesov rastúcich vo Vihorlatských vrchoch na severe slovenska. Jeho takmer kolmé steny meriace 15-20 m a vrchol pozostávajúci z dvoch plošín, patria medzi najkrajšie útvary v tejto oblasti.

Ja som sa rozhodol vybrať sa na tento šuter od malebného jazierka Morské oko 618 m.n.m. Už od Michaloviec a Zemplínskej šíravy je toto jazierko značené. Takže môj rolls royce parkujem na obrovskom parkovisku pod jazerom, priznám sa, že som čakal, že bude platené, ale opak je pravdou. Alebo možno iba cez víkendy, ja som bol cez týždeň, kto vie.

Vyberám sa smerom hore ešte stále po asfaltke, po nejakej chvíľke prejdem hrádzou a po ľavej strane lemujem "pobrežie" oka. Držím sa modrej značky, ktorá ma na pozdĺžnom konci jazera ťahá pred nejakou chatou doľava hore do lesa.

V hustom, prevažne bukovom lese sa trošku pritvrdzuje a stúpanie naberá na otáčkach. Po polhodinovej rozcvičke sa dostávam do sedla Tri tably 823 m.n.m. , kde dám malú pauzu a porozhliadam sa, či tu dačo smrteľne nebezpečné na mňa z poza kríku nečíha.

Na tomto mieste bočím doprava na hrebeň. Môj nasledujúci postup je sprevádzaný silným vetrom aj keď neviem skade sa tu vzal, keď doteraz všade bol klídek. A dokonca aj hore na kameni bolo bezvetrie- Akty x.

Prítomnosť masívu už dáva o sebe vedieť všade rozsypanými kameňmi. Minimálne o jednu tretinu som sa podkol a o ten zvyšok zakopol, ale nakoniec po dvadsiatich minútach od sedla sa dostávam pod toho obra.

Krásne kolmé steny, na ktoré by sa každý horolezec rád pustil, ale žiaľ je tu zakázaný akýkoľvek skalolezecký alebo horolezecký pohyb. Ale o skale oproti nehovorili nič. Ľahko dostupný vrchol susediacej skaly mi naskytol možnosť odfotiť si Sninský kameň zase z iného uhla.

Nasledujem červenú značku a na skale v napätí hľadám nejakú trhlinu, komín alebo kaskádovité skalné terasy, po ktorých sa budem šplhať hore a zrazu dŕŕŕŕŕŕŕb železný rebrík. Takže adrenalín asi nebude.

Zhora sa mi naskytol 360° výhľad.  Poľsko, Ukrajinu a Maďarsko som mal ako na dlani. Bolo vidieť  aj ostatné tri tisícovky v tomto pohorí: Najvyšší bod Vihorlatských vrchov Vihorlat 1076 m.n.m., Nežabec 1023 m.n.m., tretím najvyšším je Motrogon 1017 m.n.m. a poslednou tisícovkou je Sninský kameň 1006 m.n.m.  

Na tento nenáročný výlet je potrebné si vyčleniť asi hodinu a štyridsať minút. Za túto dobu je prekonaných asi 400 výškových metrov, čo nie je až také strašné.

ĽUDOVÁ POVESŤ O SNINSKOM KAMENI:

V dávnych dobách sa čert pohneval na ľudí v Krajne ( severovýchodná časť Zemplína obývaná Rusínmi severne od Sniny) ako oni cerkvi budujú, kríže vystavujú a jemu viac neslúžia. Chcel celú Krajňu zahladiť- vzal z mora obrovský kameň a ním chcel túto krajinu zadusiť a ľudí pobiť,avšak keď nad horou bol nešťastný čert, kohút zakikiríkal, zľakol sa čert, pustil na zem kameň, ktorý, pretože veľmi ťažký bol, do zeme sa zapichol a iba koniec mu dnes vidno, a tento kameň teraz, ako znak prikázania diablovho stojí vo vihorlate.

MORSKÉ OKO 618 m.n.m.

Najstaršie oficiálne pomenovanie jazera sa dochovalo v roku 1784 (tzv. Jozefínske mapovanie) v podobe Blatné jazero (Blatto teich).

 Pod pomenovaním Morské oko sa jazero uvádza až na mapách z tzv. Františkánskeho mapovania v roku 1826. Keďže názvom morské oko sú v odborných kruhoch označované jazerá ľadovcového pôvodu a toto takým nie je tak sa mu vedci snažili dať iné pomenovanie ako napr: Beskydské jazero (rok 1786), Sninské či Remetské jazero (rok 1907).Nakoniec bol v roku 1933 prijatý oficiálny názov Veľké Vihorlatské jazero, ktoré patrí dodnes.

K vzniku jazera došlo mohutným zosuvom východných svahov Motrogonu a Jedlinky, ktoré zahatili doliny potoka Okna.

Vytvorila sa tak prírodná bariéra a zahradená časť sa naplnila vodou. pôvodná prirodzená hrádza bola v sedemdesiatich rokoch umelo zvýšená o päť metrov, čím sa rozloha pôvodných cca 7 ha zväčšila na terajší stav.

V súčastnosti má toto jazero dĺžku 750 m a hĺbku asi 25 m. Jazero má tvar nepravidelnej päťcípej hviezdy a vodou ho dotuje päť stálych prítokov. Nachádza sa v nadmorskej výške 618 m.

Toto malebné jazierko je najväčšie jazero v Karpatoch a zároveň tretie najväčšie prírodné jazero na Slovensku. Väčšie je už len Štrbské a Hincovo pleso vo vysokých Tatrách.

KOZÍ CHRBÁT 1330 m.n.m.

Kozí chrbát je najvyšším bodom Starohorských vrchov a leží nad dedinkou Moštenica, medzi vrchom Hadliarka 1211 m.n.m. , od ktorého ho oddeľuje sedlo Hadlanka a masívom Prašivá 1652 m.n.m..  Medzi Kozím chrbtom a Prašivou je Hiadeľské sedlo 1099 m.n.m., cez ktoré vedie hranica medzi Starohorami a Nízkymi Tatrami.

 Mojim východiskovým bodom bol prameň Kyslá za Moštenicou na konci Uhliarskej doliny. V podstate z Moštenice stále po žltej. Na začiatku túry treba značenie dobre sledovať a musím povedať, že miestami aj hľadať,lebo je tam veľa zvážnic, ktoré by mohli zmiasť.

Po krátkom stupáku cez lúky vchádzam po zvážnici do lesa. Ale cesta ešte stále vedie po okraji lúky. Poznávacím znamením, že idem dobre je červeno-biela závora, ktorá mi pretne cestu.

Ako postupujem hlbšie, tak aj les vzbudzuje väčší rešpekt. Tieto lesy sú známe výskytom medveďov a tak pri každom šuchnutí za mnov sa otáčam a rozmýšľam nad evakuačným plánom a nad tým ako celú noc strávim na strome. 

sedlo Zubová

Idem, idem a zrazu lúka, krásne miesto plné slnka, nie ako doterajší postup cez les. Dopracoval som sa do sedla Zubová, kde si človek môže trochu odfúknuť.

Nasledujúcu pol hodinu kráčam cez les posiatom medvedím cesnakom. Úzku cestičku lemujú šíravy tejto aromatickej bylinky, ktorú nie je len vidieť, ale aj cítiť. Na konci tejto parády, čo som vôbec nečakal, je už hrebeň, na ktorý vychádzam v sedle Hadlanka

Napájam sa na červenú cestu hrdinov SNP a bočím doprava na Kozí chrbát, ktorý už vôbec nie je ďaleko. krásne sa mi to tu otvára a môžem povedať, že sú nad sedlom oveľa lepšie výhľady ako na samotnom najvyššom bode starohôr. Ďalšie prekvapenie je, že je hoľa tohto kopca tak zarastená a výhľady sú obmedzené.

 Aj Donovaly a na ne dozerajúceho strážcu Zvolen 1403 m.n.m. som mal ako na dlani. Zase som si pozrel kus rodnej hrudy z iného uhla a presvedčil sa o tom, že Slovenský terén je nádherný.

Prašivá 1652 m.n.m., ktorá leží na mojom sezónnom zozname sa trochu pohambkávala predo mnov a skrývala sa za oblakmi. Ale určite tento rok sa jej ešte pozriem na zúbok.

Výlet na Kozí chrbát je nenáročná túra, ktorú človek v pohode dá do dvoch hodín a za hodinku je zase naspäť. Prevýšenie je cca 700 m. čo nie je až také náročne ani pre začiatočníkov.