Masív Tribulaun leží na hraničnom hrebeni medzi Talianskom a Rakúskom. Pozostáva zo štyroch Tribulaunov. Velí im Pflerscher Tribulaun, ktorý je z nich najvyšší a je pomenovaný po Talianskom údolí Pflerschtal. Druhým v poradí je Gschnitzer Tribulaun, ktorý je najlepšie dostupný z Rakúskeho údolia Gschniztal. Tretím v poradí je Obernberger Tribulaun, ktorý sa hrdo týči nad čírim horským jazerom Obernberger see. A ešte je tu najmenej známi z partie a to Kleine Tribulaun, ktorý nie je až taký výrazný ako ostatné.
Východiskovým bodom je veľké platené parkovisko (min. 3hod. -2,50e/2015) za dedinkou Obernberg pri pohostinstve Waldesruh. Raz som nezaplatil, zabudol som a našiel som si za stieračom pokutu, ale som si ju všimol až pri jazde dole ,keď som si chcel očistiť okno a pustil som stierače, tak letela pokutka okolo mňa, ale doteraz mi nič neprišlo ha ha ha .
Takže som sa vydal smerom k jazeru Obernberger see . Pri ústi tejto vodnej plochy v blízkosti starého hotela bočím v pravo a držím sa cesty číslo 129. V riedkom lese postupujem popri tomto horskom oku. Na ďalšej označenej križovatke sa vydávam zase vpravo. Cestu mi komplikujú popadané stromy, ale to ma neodrádza len troška zdržuje, až nakoniec vychádzam z lesa a dostávam sa do kosodreviny a môj ďalší postup už je na dohľad.
Tu sa už začína trochu pritvrdzovať a po strmom cik-cak stúpaní prichádzam k prvej strmej pasáži, zabezpečenej oceľovým lanom. Nič náročne, ale napriek tomu si na tých zvetraných skalách treba dávať bacha.
Už tu, relatívne dosť nízko ma začína sprevádzať skupinka kozorožcov. Na fotke je pohľad z hora na spomínanú pasáž.
Pohľady kozorožcov,vystriedali varovné signály svišťov a predo mnou je ďalšia výzva a to snehové jazyky v žľaboch, ale vyrazil som skoro ráno, takže neboli také mäkké a neprebáral som sa. Až na výnimku na ich konci, kde sú ohriate od skál a tam už je potrebné trochu zbystriť pozornosť.
A mám pred sebou ďalší, oceľovým lanom, zabezpečený úsek, ktorý je ešte menej náročný ako ten pred tým
Po jeho zdolaní sa mi už konečne naskytuje očný kontakt z mojim dnešným cieľom. Nasleduje rozľahlejšia kotlina a kúsok si tu odfúknem po tom strmom stúpaní. Ale len po úbočie vrcholu, tam sa to už zase dvíha a tak krátkymi serpentýnkami bojujem až na vrchol.
Drevený kríž mi napovedá, že som konečne hore a v najbližšom okolí mi nič nezavadzia v 360° výhľade na okolité Alpy.
Mne veľmi známa Talianska strana a jej najznámejšie kopce. Zľava tu máme Wolfendorn a Flatschspitz , ktoré sú najkrajšie v zime, vďaka ich freeridu v hlbokom snehu. Nasleduje Rollspitz , ktorý by bol pekný bez tej Americkej základne, ktorá to tam špatí a posledným v pozadí je kopec, ktorý kvôli jeho ľahkej dostupnosti je obľúbený východom slnka a volá sa Weißspitz . Grubenkopf a Hoher Lorenzenberg sú kopčeky vhodné pre začínajúcich skialpinistov.
Je to krásna vysokohorská turistika, kde na asi 6 km je prekonaných više 1300 výškových metrov a to je len po vrchol Obernberger Tribulaun, čo činí asi 3.5 až 4 hodinky stúpania. Kto chce sa môže vrátiť tak ako sa dostal hore, to bol aj môj prípad, ale ja som nechcel, len som cestou hore stratil palice čo som mal na batohu, ako som to dokázal, neviem. Ale cesta späť, vedie ďalej na západ k vrcholu Roßlauf a cez Pfeiferspitz po hraničnom hrebeni a ďalej po turistickom chodníku číslo 32 až k sedlu Portjoch a stade ďalej po trase 93 až ku jazeru Obernbergersee. Ale pri tejto variante treba počítať ešte asi z 200 VM a celková dĺžka je više 15km. Celkový čas je okolo 6-7 hodín. Na prvej fotke je to naznačené.
