Flatspitz 2567 m.n.m. sa hrdo týči v západných Zillertálskych Alpách v Južnom Tirolsku na severe Talianských Álp. Jednu peknú nedeľu sa chystám do práce, keď tu zrazu, zvoní telefón. Volá šéf, že je chorý a že dnes nepríde do roboty a že nemusím ani ja. Juhuuuu, zložím telefón a za tri a pol minúty sedím už zabalený v aute, radím sedmičku a letím na hory.
Východiskový bod sa nachádza pri hraničnom mestečku Brenner. Pät minút za týmto mestom po starej ceste smerom na juh je plnička minerálky sankt Zacharias, prejdem ponad ňu cez most a hneď naľavo je malí kostolík, za ktorým popod diaľnicu sa dostanem na parkovisko pri starej stanici lanovky, ktorá viedla na Zirog
Túra začína od parkoviska po starej zjazdovke, ktorá je dosť strmá a preto je to asi aj najťažší úsek tohto výletu. Takže žiadne zahrievanie, hneď vypotím všetko pivčisko , čo som za posledné dni vypil.
Po asi troch vypotených kilách je prvé oddychové miesto na lúkach a pasienkoch, samozrejme zasnežených, pri salaši Badalm. Posilňujem sa čajíkom, ale pri tom rýchlom balení som si doň ani nestihol dať nejakej pálenky.
A zase do lesa na starú, strmú zjazdovku, kde to občas reznem do riedkeho lesa na okraji po letnej turistickej trase-troška zmeny a rozptýlenia nezaškodí.
Konečne je les za mnou, ja sa nachádzam pri ďalšom salaši zvanom Leitneralm a predo mnou sa už otvára scenéria, ktorá mi napovedá, kade budem ďalej postupovať. Takže bočím doprava k prevádzkovanej, turistami veľmi obľúbenej chate Enzianhütte 1894 m.n.m.
Ponad chatu prechádzam pomedzi stromčeky a ešte stále je tu dosť snehu, ale hore na širokom hrebeni pohoria sa to už povedať nedá. Je to vyfúkané a zmrznuté a mnohý skialpinisti nasadzujú harscheisen-y a ja sa len prizerám lebo žiadne nemám ha ha ha.
Meliem z posledného a vrchol už je na dohľad, ale keď sa dostávam naň, svitá mi, že som len na pred vrchole Flatspitz-u a ešte musím prejsť cez úzky a po oboch stranách strmý hrebienok. Nebolo by na tom nič nebezpečne, keby neviedol ten chrbátik na dol a nebolo ho treba zlyžovať s pásmi na lyžiach, s rozopnutým viazaním a aj rozopnutými lyžiarkami. Jedna chyba a nájdu ma len na jar. Možno by bolo lepšie, vyzuť lyže na tých 20m a ísť pešo, pre tých čo sú si nie istý.
Všimol som si, že veľa ľudí to už zabalí na tom pred vrchole a neriskuje, čo ma aj troška potešilo lebo pred dvoma dňami, napadlo asi 40cm nového prašanu a vôbec to z vrcholu nie je po troch dňoch veľmi dolyžované ako je možno vidieť na fotke hore a môžem si aj ja podpísať vlastný pás prašanu.
Konečne po škaredom Januári mi vyšlo aj počko a vďaka tomu sa mi naskytujú nádherné výhľady. A to zľava na malé, ale fajné lyžiarské stredisko
LADURNS , nad ním sa tyči
WETTERSPITZ , ktorý je v zime len pre zdatnejších skialpinistov. Niečo menej náročné je Maurerspitz a
ELLESSPITZ .Túra po ľadovci na
AGGLSSPITZ je troška na dlhšie a taktiež ďalší výstup cez ľadovec na
ZUCKERHÜTL .
Tu je náčrt výstupu a dve možnosti zjazdu. Možnosť vľavo je možná len keď je dostatok snehu, ale na druhej strane, keď je dostatok snehu tak je to aj dosť nebezpečné a hrozí v tom žľabe lavína a varianta na pravej strane je nebezpečná iba na samom začiatku pri traverze popod pred vrchol. V pozadí sa nedá nevšimnúť si
HOCHFEILER ,ktorý mi je obzvlášť blízky, lebo som na jeho vrchole požiadal svoju ženu o ruku.
Na pät a pol kilometri je nutné prekonať asi 1300 výškových metrov aby sa človek dostal hore a potrebuje na to aspoň 3,5 až 4 hodinky, ale zdatný jedinci to dajú za tri hodky ako nič.
Ako som už spomínal pred pár dňami tu naválalo dosť snehu, pekne mrzlo a tak prašan bol zaručený. Zjazd dole po chatu Enzian ani nejdem opisovať lebo by som mal zase mokré pyžamo a od chaty dole po starej trati to tiež bolo super.
.JPG)
