Jastrabská skala 684 m.n.m.

Hádam posledný výlet tejto letnej sezóny som sa rozhodol venovať Jastrabskej skale, ktorá sa hrdo týči na úbočí Kremnického údolia medzi bránou do Kremnických vrchov Starou Kremničkou a Bartošovou Lehôtkou.

Okrem iného sa dá na skalu dostať aj z Bartošovej Lehôtky. Značené je to hneď od začiatku odbočky z hlavnej cesty do spomínanej dediny a to žltou farbou. Auto je možné nehať dole v dedine pri škôlke alebo nasledovať žltú turistickú značku pokiaľ je to možné autom. Na konci už sa len spýtať miestnych či je možné pri ich dome parkovať.

Túra je nenaročná, iba miestami sú strmé pasáže a to hlavne cez listnatý les. Začiatok je pohodka, najprv popri poliach a neskôr cez lúku, na ktorej konci nasleduje prvý strmí terén.

V tomto ročnom období to vďaka popadanému lístiu vyzerá všetko rovnako a cestu resp. značenie si treba strážiť lebo vychodený chodník nie je vidno.

Celý zadýchaný prekonávam tento úsek a cestu mi skrížila železničná trať a tak prikladám ucho na koľaje aby som počul prichádzajúce IC-éčko z Japonska, ale nič nejde tak rýchlo do bezpečia na druhú stranu.

A nasleduje ďalšie oranžové more listov, popretkávané kadejakými lesnými zvážnicami, ale len jedna cesta vedie na skalu a treba dávať na to bacha.

Roztrúsené kamene po svahoch mi dávajú najavo, že už masív je na blízku. Ale aj cestičky v lístí mi dávajú niečo najavo a to, že asi tu nie je vôbec problém stretnúť nejaké mierumilovné zvieratko, pred ktorým sa budem musieť týždeň skrývať na strome.

Z dediny to trvá na skalu asi hodinku, ale keď si to človek skráti a vyštartuje až z konečnej, tak to dá aj za  pol hodku. Gýčové počasie mi nevyšlo, ale aj tak boli výhľady celkom pekné a to na Juh, na už spomínanú bránu do Kremnických vrchov, Starú Kremničku.

A na Severe sa mi ukázali dediny ako Bartošová Lehôtka, Dolná a Horná Ves a nakoniec aj samotná Kremnica. Na skalu sa dá dostať ešte aj z vlakovej stanice Bartošovej Lehôtky a na opačnej strane z Jastrabej, po ktorej je to tu asi aj pomenované Ha ha ha.

BERG HEIL:

Septembrový výlet v Slovenskom Raji: ZEJMARSKÁ ROKLINA

 Zejmarská roklina je jediná sprístupnená tiesňava v južnej časti Slovenského raja a pýši sa aj iným prvenstvom a to, že je aj najkratšia. Leží na Juhovýchodných okrajoch  planiny Geravy s najvyšším bodom 1032 m.n.m.

Nástup do rokliny sa nachádza v časti Biele vody, medzi dedinkami Mlynky a Dedinky. V spomínanej časti Biele vody na konci cesty vybudovali  redukačné centrum a základnú školu. V ich blízkosti stojí malý drevený turistický prístrešok, pri ktorom začína dobrodružstvo.

 Takže sa hore vyberáme po modrej, vždy sa ide len proti toku potoka, ktorý sa ženie roklinou a miestami padá z previsov a vytvára vodopády zvané Nálepkove. 

 Pri prechode si treba držať odstup od ostatných turistov hlavne od tích nedisciplinovaných, ktorý si to skracujú rôznymi cestičkami a zhadzujú kamene na tích pod nimi.

 Na konci rokliny a teda na vrchu planiny sa nachádza obrovská chata Geravy, v ktorej je možnosť ubytovania a občerstvenia sa.

Ako som už spomínal vždy sa ide iba proti toku potoka to znamená, že sa tadeto nedá vracať. Takže od chaty Geravy sa treba vybrať po zelenej do obce Dedinky a potom z tade autobusom alebo po červenej späť do obce Mlinky časť Biele vody

BERGHEIL

Jesenná túrka v Nízkych Tatrách - SKALKA 1980 m.n.m.

V jeden naoko pekný jesenný deň sme sa vybrali na Skalku v Nízkych Tatrách. Skaliek je hneď niekoľko a nemyslím tú medzi Košariskom 1695 m.n.m. a Latiborskou hoľou 1643 m.n.m., ktorá sa tiež nachádza na hlavnom hrebeni ani tú Skalku v Kremnickom pohorí, ale mám na mysli Skalku, ležiacu v južnej rázsoche Kotlísk 1937 m.n.m., ktorá je piatym najvyšším bodom Nízkych Tatier.

Trás je niekoľko, ale my sme zvolili variantu od pamätníka SNP, ktorý leží niekde v polovici cesty z Dolnej lehoty na oddychovú destináciu Krpáčovo. Takže auto sme nechali niekde na otvorenej lúke pri pamätníku a dúfali sme, že keď sa poň vrátime, nenájdeme na ňom zaparkované nejaké elkátéčko.

Vydali sme sa po žltej turistickej značke, ktorá je sprevádzaná až po Strmý vŕštek aj červenou štrekou. Ďalej pokračujeme už len po žltej, kým sa nedostaneme k ďalšiemu značenému miestu z názvom Páleniška. Od začiatku to nie je žiadna vychádzka, ale boj cez strmý les.

Celou cestou sa brodíme v kope popadaného lístia a dávame obzvlášť bacha na značenie, lebo chodník je popretkávaný rôznymi lesným zvážnicami a zle odbočiť v neznámom teréne a následne hľadať chybu v misii a vracať sa by nás asi dosť nasralo.

Občas nás prekvapí nejaká čistinka alebo rúbanisko, kde sa nám naskytne pekný výhľad, ale na druhej strane v kútiku duše dúfame, že v našom zornom poli výhľadu sa okrem peknej scenérie, neobjaví aj nejaký milý macko alebo láskyplná diviačia rodinka.

Na ďalšom rázcestí označenom ako sedlo pod Žiarom nám vetrík dáva najavo, že to asi ďalej nad úrovňou lesa a na hrebeni a v sedlách asi nebude také jednoduché ako sme si mysleli, ale ešte tomu nevenujeme až takú pozornosť.

Vetrík sa troška "apgrejdol" a sme nútený na seba natiahnuť ďalšiu vrstvu oblečenia a na našom zlom tušení nič nepridal ani fakt, že sme cestou okrem turistických šľapají, našli aj stopy spomínaného macka. Takže sme zaradili päťku a ponáhľali sa von z lesa na úroveň lúk a kosodreviny, kde sme sa už cítili bezpečnejšie.

Po Bosorky sa to ešte dalo zniesť, museli sme si len dávať pozor aby sme nešťali proti vetru, ktorý už naberal na otáčkach a dával nám najavo, že sa príroda nemá podceňovať v tomto období a teda vôbec. Žiarska hoľa už bola nadohľad a skutočnosť, že odtiaľ to už nie je ďaleko na Skalku nás hrial pri srdci.

Z vetríka, ktorý sa hral z padnutým lístím v doline sa zmenil na víchricu, s ktorou sme museli bojovať po celý nasledujúci postup. V sedlách sme miestami museli kľaknúť na zem aby nás tie brutálne severo-západné nárazy neodfrkli niekde pod Ďumbier. Skalka je známa svojimi 360° výhľadmi, ale dôkaz o tom v podobe fotografií nemôžem predložiť, lebo zo severo-západu, kým sme vyšli hore víchrica nafúkala hmlu, čo nás už úplne odradilo pokračovať ďalej na Ďurkovú útulňu aj keď to už na ňu malo byť len dve hodiny. Proti vetru, keďže sa naša cesta na Kotliskách stáčala práve na spomínanú svetovú stranu, by nám to trvalo markantne dlhšie, čo sme si nemohli dovoliť lebo za dve hodky sa začne aj stmievať. Tak sme sa na Skalke zvrtli a povedali si, že radšej nech nás noc zastihne v lese ako na hrebeni, kde v tme a hmle by to bolo dosť nebezpečné, keďže Chuck Noris s nami nebol.

Nakoniec všetko dobre dopadlo, keďže písem tento text a došli sme dole živý a zdravý aj vďaka čelovkám, ktoré máme vždy pri sebe. Na túto túrku si treba vyčleniť asi 4,30-5 hodiniek len na Skalku a samozrejme ešte nejaké tri hodky späť. V neposlednom rade treba spomenúť aj prevýšenie, čo činí asi 1300 výškových metrov. BERGHEIL-

Cez kopec ZÁMOTSKÁ HOLA 1612 m.n.m. na útulňu Ďurková

Zámotská hoľa je nevýrazná vyvýšenina na hrebeni Nízkych Tatier. Pokorne si hovie medzi Latiborskou hoľou 1643 m.n.m. a skromným kopčekom Ďurková 1750 m.n.m. , po ktorom je aj pomenovaná chata pod jej úbočím, na ktorej budeme nocovať. 

 Takže cez Predajnú, Jasenie a následne cez Jasenianskú dolinu sa presunieme ku minerálnemu prameňu Kyslá, kde doplníme fľaše pramenitou vodou a pokračujeme ďalej ku chate na Baukovej hati. 

 Z tadiaľ sa vyberáme po žltej, ktorá vedie zo začiatku po starej ceste a neskôr sa krúti doprava do lesa. Žiadna pohodka na začiatok, hneď sa pritvrdzuje cez strmý les, ale našťastie sa táto štreka strieda z lesnou zvážnicou až kým nás úplne nevyvedie z lesa. 

 Nad úrovňou lesa si už človek môže troška odfúknuť a pokochať sa nádhernou scenériou a popri tom si nazbierať čučoriedky. Niekde v polke medzi lesom a hrebeňom je prameň, na ktorom doplníme tekutiny a pokračujeme stále po žltej do sedla Zámotskej hole.

Náš zdroj bude už pomaly zachádzať za horizont a tak sa rýchlo ponáhľame na kopec Ďurková aby sme si to na nej dostatočne vychutnali a pozreli sme sa mu do očí a dobili baterky, kedže pri západe nemá takú silu.

 Vychádzkovým krokom, ideme ďalej už po červenej na spomínaný kopec a tešíme sa nato čo nás čaká za ním. Chata na druhej strane úbočia vždy poskytuje príjemnú atmosféru pre každého turistu.

 Tento krát sme vyštartovali troška neskôr, až o tretej poobede aby sme si pozreli západ slnka na Ďurkovej a následne po jeho zájdení východ mesiaca v jeho plnej forme. Západ slnka a spln mesiaca nás naštartoval najmenej na ďalších tridsať dní, čo aj patrične oslávime na spomínanej chate (:-DD

Takže zhrniem to: Z Baukovej na sedlo Zámotskej hole to trvá asi 2,5 až 3 hodinky podla kondície a ďalej po chatu ešte asi 1,5 hodky. Na 6,5 km je prekonaných cca 1000 výškových metrov.

SITNO 1009 m.n.m.

Taký malý a zároveň najvyšší chlapík z celých Štiavnických vrchov. Sitno z jeho Výškou 1009 m.n.m. a vôbec celé Štiavnické vrchy sú považované za kolísku európskej turistiky v stredných polohách. Asi preto, že sa tu už v roku 1860 zrodil prvý turistický krúžok a po roku 1880 tu bolo už vybudovaných više sto kilometrov značných chodníkov.

Tak teda som sa rozhodol, že aj ja to tu preskúmam. Normálne keď sa povie Sitno, väčšina turistov sa vyberie od Počúvadlianskeho jazera, skade je to navrch len 45 min., ale ja to skúsim zo sedla Krížna, ktoré leží pri hlavnej ceste asi 45minút peši od jazera. Drtivá väčšina štreky vedie cez les po lesnej zvážnici.

Ktorá ma vyvedie z hory až na Tatárskej lúke. Hovorí sa, že hrad na vrchole Sitna bol postavený na obranu proti Tureckým vpádom a zrejme jeden z bojov proti Tatárskym vojskám bol vedený aj na tejto lúke a zrejme bol úspešný pre našincov, kedže je tak pomenovaná.

Tri veci ktoré charakterizujú tento kopec sú:-Vysielač, rozhľadňa a zrúcanina hradu. 

Rozhľadňa je otvorená od mája do septembra a potom už asi len cez víkendy. Nachádzajú sa v nej expozície z hradu a vykopávky. Dole je bufet s najpotrebnejšími vecičkami, ako je pivo, káva a magnetky.

Z troch strán je Sitno obopínané andezitovými skalami, z ktorých je nádherný výhľad a je na nich vybudovaných stovka horolezeckých ciest pre začiatočníkov, ale aj pre pokročilých simpatizantov horolezectva. Viacej čekni na sitno-climb.sk.

Dole som sa vracal cestou k jazeru a ta viedla práve pomedzi skalné útvary a bola prepletená takýmito drevenými schodíkami.

A od jazera je to ešte asi 45 min. pokojnej chôdze, najprv popri jazere a neskor pozdĺž hlavnej cesty až na sedlo Krížna. 

OBERNBERGER TRIBULAUN 2780 m.n.m.

 Masív Tribulaun leží na hraničnom hrebeni medzi Talianskom a Rakúskom. Pozostáva zo štyroch Tribulaunov. Velí im Pflerscher Tribulaun, ktorý je z nich najvyšší a je pomenovaný po Talianskom údolí Pflerschtal. Druhým v poradí je Gschnitzer Tribulaun, ktorý je najlepšie dostupný z Rakúskeho údolia Gschniztal.  Tretím v poradí je Obernberger Tribulaun, ktorý sa hrdo týči nad čírim horským jazerom Obernberger see. A ešte je tu najmenej známi z partie a to Kleine Tribulaun, ktorý nie je až taký výrazný ako ostatné.

Východiskovým bodom je veľké platené parkovisko (min. 3hod. -2,50e/2015) za dedinkou Obernberg pri pohostinstve Waldesruh. Raz som nezaplatil, zabudol som a našiel som si za stieračom pokutu, ale som si ju všimol až pri jazde dole ,keď som si chcel očistiť okno a pustil som stierače, tak letela pokutka okolo mňa, ale doteraz mi nič neprišlo ha ha ha .

Takže som sa vydal smerom k jazeru Obernberger see . Pri ústi tejto vodnej plochy v blízkosti starého hotela bočím v pravo a držím sa cesty číslo 129. V riedkom lese postupujem popri tomto horskom oku. Na ďalšej označenej križovatke sa vydávam zase vpravo. Cestu mi  komplikujú popadané stromy, ale to ma neodrádza len troška zdržuje, až nakoniec vychádzam z lesa a dostávam sa do kosodreviny a môj ďalší postup už je na dohľad.

Tu sa už začína trochu pritvrdzovať a po strmom cik-cak stúpaní prichádzam k prvej strmej pasáži, zabezpečenej oceľovým lanom. Nič náročne, ale napriek tomu si na tých zvetraných skalách treba dávať bacha.

Už tu, relatívne dosť nízko ma začína sprevádzať skupinka kozorožcov.  Na fotke je pohľad z hora na spomínanú pasáž.

Pohľady kozorožcov,vystriedali varovné signály svišťov a predo mnou je ďalšia výzva a to snehové jazyky v žľaboch, ale vyrazil som skoro ráno, takže neboli také mäkké a neprebáral som sa. Až na výnimku na ich konci, kde sú ohriate od skál a tam už je potrebné trochu zbystriť pozornosť.

A mám pred sebou ďalší, oceľovým lanom, zabezpečený úsek, ktorý je ešte menej náročný ako ten pred tým

Po jeho zdolaní sa mi už konečne naskytuje očný kontakt z mojim dnešným cieľom. Nasleduje  rozľahlejšia kotlina a kúsok si tu odfúknem po tom strmom stúpaní. Ale len po úbočie vrcholu, tam sa to už zase dvíha a tak krátkymi serpentýnkami bojujem až na vrchol.

Drevený kríž mi napovedá, že som konečne hore a v najbližšom okolí mi nič nezavadzia v 360° výhľade na okolité Alpy.

Mne veľmi známa Talianska strana a jej najznámejšie kopce. Zľava tu máme Wolfendorn a Flatschspitz , ktoré sú najkrajšie v zime, vďaka ich freeridu v hlbokom snehu. Nasleduje Rollspitz , ktorý by bol pekný bez tej Americkej základne, ktorá to tam špatí a posledným v pozadí je kopec, ktorý kvôli jeho ľahkej dostupnosti je obľúbený východom slnka a volá sa Weißspitz . Grubenkopf a Hoher Lorenzenberg sú kopčeky vhodné pre začínajúcich skialpinistov.

Je to krásna vysokohorská turistika, kde na asi 6 km je prekonaných više 1300 výškových metrov a to je len po vrchol Obernberger Tribulaun, čo činí asi 3.5 až 4 hodinky stúpania. Kto chce sa môže vrátiť tak ako sa dostal hore, to bol aj môj prípad, ale ja som  nechcel, len som cestou hore stratil palice čo som mal na batohu, ako som to dokázal, neviem. Ale cesta späť, vedie ďalej na západ k vrcholu Roßlauf a cez Pfeiferspitz po hraničnom hrebeni a ďalej po turistickom chodníku číslo 32 až k sedlu Portjoch a stade ďalej po trase 93 až ku jazeru Obernbergersee. Ale pri tejto variante treba počítať ešte asi z 200 VM a celková dĺžka je više 15km. Celkový čas je okolo 6-7 hodín. Na prvej fotke je to naznačené.