CHATA POD BORIŠOVOM

   Chata pod Borišovom bola postavená vo Veľkej Fatre v sedle medzi Vrchmi Borišov a Ploská. V tejto útulnej chate je možnosť aj prenocovať a to v štyroch podkrovných izbách a v núdzi aj na zemi v jedálni. Okrem čapovaného pivka majú aj iné zaujímavé vecičky na pitie ako napríklad borovičku z horcom alebo s tích teplích je to kakao s rumom a na zaplnenie žalúdku aj dáke tie domáce špeciality, takže všetko čo unavený turista po namáhavom výlete potrebuje.

Ku chate sa dá dostať:

po značke z Ľubochnianskej doliny

po značke z Ploskej

po značke po hrebeni z juhu od Kľaku a Javoriny

po značke z obce Belá-Dulice Belianskou dolinou

po značke z Necpál cez Necpalskú dolinu

 Zaujímavosťou je, že na chate nie je lektrina, takže príjemnú atmosféru pri posedení po tme ešte viac umocňujú petrolejové lampy nad každým stolom. Pri okienku na výdaj jedla je možnosť si zakúpiť nejaké suveníri a zapísať sa do knihy návštev a tak zanechať odkaz na pamiatku.

Z KRÍŽNEJ CEZ OSTREDOK NA BORIŠOV

Veľká Fatra je krajinný celok geomorfologickej Tatransko-Fatranskej oblasti, ktorá sa nachádza v centrálnej časti Slovenska. Patrí medzi najrozsiahlejšie a najtypickejšie jadrové pohoria Slovenska, kde sa zachovalo mnohotvárne a málo narušené prírodné prostredie. Pre jedinečné prírodné krásy a zachovalosť územia bola Veľká Fatra vyhlásená v roku 1973 za chránenú krajinnú oblasť a v roku 2002 za národný park s rozlohou 40 371 ha a s ochranným pásmom o rozlohe 26 132ha.

My sme sa vybrali od hotela Kráľová studňa. K hotelu sa sa dá dostať aj autom, ale nie je to nič príjemné. Asvaltová cesta sa strieda s cestou rozbitou od vody, ktorá tvorí väčšiu časť štreky, ale terénne vozidlo by nemalo mať žiaden problém, keď že my sme ho nemali, tak tých 15km z hlavnej cesty k hotelu, nemalo konca kraja.

 V hoteli je žiadúce zaplatiť poplatok za prejazd autom cez hory k hotelu a samotné parkovanie. Prvým našim cieľom bol známy kopček Krížna 1574m.n.m. Takže sa vydávame od hotel cez Kráľovu studňu Cestou hrdinov SNP na vrchol, čo nám trvalo asi hodinku. Na samotnom vrchole je vybudovaný vojenský vysielač. Z vrcholu sa nám to už pekne otvára a máme pred sebou začiatok Veľkofatranskej magistráli.

 Ďalším našim medzi cieľom je Ostredok 1592m.n.m. , ktorý je zároveň aj najvyšším bodom Veľkej Fatry, ale keď na ňom stojíte ani vám to tak nepríde. S Krížnej na Ostredok je to asi 50min. cesty. Naskytuje sa nám tu nádherný panoramatický výhľad a v pozadí vidno už aj náš cieľ Borišov.

Počas celej cesty sú pozapychované vysoké palice, ktorých sme sa držali a tie nás viedli cez toto pohorie. Za suchým vrchom je klesanie až po Chyžky 1340m.n.m. S tadiaľ sú dve možnosti na ďalší postup na Borišov. A to po  modrej traverzom po pod Ploskú  alebo po červenej na vrchol Ploská a potom dole ku chate pod Borišovom.

Pri pohľade na chatu pod Borišovom sa na rozsvietili oči a tešili sme sa na patričné občerstvenie v nej. V chate je možnosť ubytovania, ale my sa zase vraciame naspäť z kadiaľ sme prišli a to znamená ešte štyri a pol hodiny pred nami.

(:-D

ZUCKERHÜTL 3505m.n.m.

 ...Ale ozaj posledná túra tejto zimnej sezóny a ako každý rok som chcel ukončiť zimu niečím pre mňa jedinečným a myslím si že tento kopček tomu zodpovedá. Zuckerhutl, leží na hlavnom hrebeni západnej časti pohoria. Je najvyšším bodom Štubajských Álp na hranici Rakúska a Talianska. Jeho názov v preklade znamená "cukrový klobúk" a to preto lebo jeho vždy biely a oblý tvar vidno už zo začiatku údolia.

 Štartovali sme z údolia lanovkou Eisgrat, ktorá ťahá do nadmorskej výšky 2900m, tam sme prestúpili na lanovku, ktorá nás vyviezla na Jochdohle cca 3100m. Stade sme zlyžovali popri snowpark-u do kotliny na úroveň asi 2800m.n.m. A tam sa to všetko začalo, Založili sme pásy a vyštartovali.

Na obrázku hore je znázornené červenou zlyžovanie dole do kotla a modrou možnosti nasledovného výstupu späť. Kde pre možnosť  B sa treba už rozhodnúť oveľa skorej ako už dole v kotli. Hlavne treba okuknúť pravú stranu, či sa stade nejde niečo na Vás počas traverzu zje... spadnúť, nejaká tá lavínka.

 Výškové prevýšenie je okolo 700m, takže sa zdá, že to nie je veľa, ale výstup sa troška umocňuje nadmorskou výškou  a pri peknom počasí na ľadovec  pečie slnko a človek sa cíti ako klobása na panvici. A ešte netreba zabúdať, že pri ceste späť, je dobré si ušetriť troška síl na výstup späť z kotla po Jochdohle, čo činí ďalších cca 300 výškových metrov.

Na obrázku hore zase máme ďalšiu možnosť nástupu na túru. Aj stade som videl špekulantov si to uľahčovať. Na úplne prvej fotke je to odfotené z lepšieho pohľadu a pekne vidno koľko si človek môže pri tejto variante ušetriť metrov.

Pfaffenjoch 3208 m.n.m.

 Výstup by som rozdelil na tri etapy a to: Výstup na Pfaffenjoch 3208m, potom prechod ľadovcom pod vrchol Zuckerhutl a samotný výstup na vrchol. Takže v prvej etape je výstup zo začiatku strmý, po polhodine chôdze to vystrieda mierne stúpanie  a pod Pfaffenjoch-om príroda opäť troška pritvrdí v podobe strmšieho stúpania.

 Ono to nie je ani tak náročné na výstup, ale človek ma na ľadovci miestami pocit, že je nekonečný. Už po prvej strmej etape sa niektoré skupiny nalaňovali a takto sa istili počas celého prechodu ľadovca. Mi sme sa samozrejme len  tvárili, že dodržujeme BOZP a išli sme hore bez lana.

Hore sú nakreslené zase dve možnosti pre smrteľníkov. Kde A je normálka a B je pre Chucka Norisa a jemu podobných a je potrebne sa na tento výstup patrične pripraviť a mať výstroj ako na horolezectvo, ale do ľadu.

Pod vrcholom sa zoskupovali všetci nadšenci skialpinizmu a pripravovali sa na poslednú etapu. Určite si treba zobrať mačky a cepín, keď už lano nie. A cepín, už keď ho človek má pri sebe, je dobre mať ho po ruke počas celej prechádzky, pichnutý niekde medzi batohom a chrbticou, stade sa dá rýchlo vytiahnúť alebo ľahko zavesený na hrudi, aby v prípade nejakej fucking situation, mohol sním hneď na ňu reagovať. Či už niekomu s ním prije... prinavrátiť slušné chovanie alebo brzdiť pád.

Dvakrát svoje pohyby nezvážil skialpinista pred nami, ktorý nejako zaváhal a nespadol, ale zletel asi zo sto metrovej výšky popri nás dole, kde  vletel do skupiny ľudí čo sa chystali na výstup. Vtedy tam stáli pri nás a aj pri ňom všetci anjeli, lebo típek pri páde dole preskočil väčšinu kameňov a dole dopadol pri vedomí, ale keby nebol vrazil do tej skupiny čo tam stála, asi by ho už ani nehľadali a my sme mali šťastie,že nás nezobral pri páde zo sebou.

 O krásnych výhľadoch asi netreba nikoho presviedčať. Na juho-východe sa hrdo týči jeden  z troch bratov Wilder Freiger a pod ním v jeho rázsoche na špicatej skale nejaký vtipkár postavil chatu. Najobľúbenejším štartom na túto atrakciu je údolie Ridnaun. A treba počítať asi osem hodín a to len na chatu.

Tu na fotke máme údolie Stubai, na začiatku alebo konci ktorého sa rozprestiera malebné Alpské mesto Innsbruck. V tomto meste treba zísť z diaľnice, či už ideme z Talianska cez hraničný prechod Brenner alebo so samotného Rakúska a to na zjazde Stubaital/Mutterberg.

Tí zdatnejši si môžu cestou ešte vyliezť na druhého brata skupiny Wilder Pfaff 3456 m.n.m.

  Po dostatočnom vychutnaní vrcholu si začíname uvedomovať, že treba ísť pomaly dole, čo bude troška náročnejšie, lebo liezť na dol a popri tom sa ešte míňať s lezcami, čo idú nahor je asi namáhavejšie, teda aspoň pre mňa. Ale niekde hore je aj obruč upevnená v skale, takže ak máte lano, tak si môžte pomôcť, ale vedzte, že keď tam bude sto ľudí tak na všetkých budete musieť čakať, kým nezídu a nepusitia sa Vášho lana, aby ste ho mohli stiahnuť dole.

Nakoniec všetko dobre dopadlo a balíme mačky a pásy do batohov a púšťame sa dole naprieč ľadovcu. Do rána nasnežilo asi 5cm nového snehu, takže zjazd bol perfektný a mohli sme si vychutnať freeride na obrovskom priestore. Sú asi štyri varianty návratu do údolia. My sme zvolili tú istú trasu ako výstup.