Krátky skitouring zo Skalky na kopček VYHNATOVÁ 1283 m.n.m.

Vyhnatová je tretí najvyšší bod v Kremnických vrchoch. Ohraničuje ho sedlo Tunel a Kordícke sedlo na severe. Vrchol je zalesnený a sú z neho obmedzené výhľady.

Od parkoviska na Skalke sa treba predrať pomedzi ľudí až na vrchol výhliadky na Skalke nad zjazdovkou. Potom trošku zlyžovať dole po červenej až ku nástupu na ferratu. Túto skalu je možné obísť z dvoch strán.

V zime tadiaľto asi veľa ľudí  nechodí, lebo jediná stopa bola od líšky, ktorá ma po hrebeni viedla až na Vyhnatovú. Kde tu niekto vybehol zdola z bežkárskej trate sa vyprázdniť, ale ináč klídek a veľa snehu.

Smerovník v sedle Tunel ma uisťuje , že som na dobrej ceste. Snehu bolo ozaj požehnane a červenú značku som musel hľadať niekde tesne nad snehovou pokrývkou vo výške lyžiarky. 

Za Tunelom sa to trošku otvorilo a musím povedať, že to bola ozaj parádna poobedňajšia prechádzka. Vždy keď som sa pozrel dole z hrebeňa na východne svahy, relatívne riedko zarastené bukmi, plné snehu, tak sa mi tam chcelo pustiť na lyžiach pomedzi stromy a potom si zase vyšlapať späť.

Ako je to už na hrebeni bežné raz ideš hore a potom zase dole. Od Skalky je to prevažne stúpanie asi 160 vm a klesanie asi len 60 vm. Za hodinku sa dajú tie tri kilometre stihnúť. A samozrejme hodinku naspäť.

Na fotke hore sa už vchádza do lesa. Je to v ňom viac menej rovina a "predsieň" na Vyhnatovú.

Posledný strmší úsek na vrchol, kde je cestou späť sa potrebné rozbehnúť, aby sme následne v "predsieni" v hustom lese ku konci nemuseli šlapať a posúvať sa paličkami. Najlepšie sa na rovine šupnúť do vlastnej utlačenej stopy.

Skialp na VEĽKY CHOČ 1608 m.n.m. z dedinky Lúčky

zdroj: https://www.google.sk/maps/@49.1167242,19.3640203,4033a,35y,38.38t/data=!3m1!1e3

Chočské vrchy sú akýmsi spojovacím článkom medzi Malou a Veľkou Fatrou a Západnými Tatrami. Nemajú súvislý hrebeň, ale spočíva viac-menej z jednotlivých masívov. Najvyšším takýmto útvarom je Veľký Choč 1608 m.n.m. Jeho výška je v rôznych zdrojoch iná.

Vybrali sme sa z kúpeľnej dedinky Lúčky, resp. štartovali sme povyše nej, nad kúpeľmi pri smerovníku, kde červená značka opúšťa miestnu komunikácia č. 2216, ktorá spája Liptov z Oravou. Je tam dostatok parkovacieho miesta, ale my sme boli tento krát jediný. Asi kvôli počasiu, nebolo pre nás úplne košér, keďže sme išli tadeto prvý krát. Končiar Choča bol v hmle, čo nám vôbec nepridalo na nálade. 

Zo začiatku stopa viedla po lesnej zvážnici a neskôr nás voviedla do lesa. Žiadna makačka, príjemné stúpanie, niečo na rozohriatie. Les začal postupne rednúť a stále viac a viac sa ukazovali menšie lúčky až nakoniec sme sa vynorili z lesa pri drevenom prístrešku pod Žimerovou.

Prístrešok je jednoduchý, ale zato geniálny. Je obitý z troch strán, čo poskytuje závetrie. Dole na laviciach by sa v prípade núdze vyspali traja ľudia a jeden trpaslík na stole. Hore pod strechou je priestor, do ktorého vedie rebrík a tam ďalší štyria nemajú problém sa vyspať. V prípade japonských turistov aj šiesti.

Posilnený ideme ďalej, veď máme na to iba celý deň, z našimi postavami by sme to mali stihnúť. Po krátkej ceste sa nám spoza konárov, už konečne vynára náš cieľ aj keď zahalený hmlou, ale je tam ako sľúbil.

Z tejto výhliadky sa stopa krúti doprava traverzom cez ihličnatý les. Dole bolo relatívne teplo, ale tu už začínal sneh naberať lyžovatelnú konzistenciu, čo nám napovedalo, že hore to bude ešte lepšie a žľab, ktorým sa chystáme zlyžovať dole, nebude robiť problémy.

Aby sa nám nedriemalo tak ďalšia etapa viedla cez katastrofou zničený les, takže slalom pomedzi vyvrátené a polámané stromy nás troška pobavil a modlili sme sa aby sme hore v tej hmle našli ten žľab na cestu späť, ktorým to chceme zlyžovať a aby sme sa nemuseli vracať tadeto.

Polom máme za sebou a nasleduje strmá etáž cez les plného snehu, bolo tam toľko snehu, že na vrchole nebude určite žiadny. No ale prehrýzli sme sa aj touto výzvou a vychádzame na strmej lúčke  ( cca 40°), ktorú traverzneme na jej koniec a či chceme alebo nie, lyže dole a hore do sedla Vráca bez nich. Bolo to príliš strmé a hlavne úzke, na akékoľvek manévrovanie.

Tu pod spomínaným sedlom už začínala úradovať hmla. Stále sme dúfali, že keď prídeme MY hore tak sa rozplinie  a naskytnú sa nám nádherné výhľady, ktorými je Choč známi, ale nič sa neudialo. Asi som hodil v nedeľu málo do zvončeka.

V sedle Vráca bočíme doprava na Veľký Choč, doľava sa ide na Malý Choč, ale to nie je značené, je to tam chránené, asi tam niečo žije alebo rastie, čo je vzácne. Alebo tam má armáda strelnicu a tankodrom, aj to som už videl v chránenej oblasti na východe Slovenska.

Na vrchol je to už len kúsok. Cesta vedie pomedzi a cez kosodrevinu a malé ihličňany. Kde tu trčí nejaká skala a naskytne sa pohľad na strmé zrázy dole do údolia. Viac vám povedať neviem, lebo som toho veľa nevidel. Možno nabudúce.

No teraz by mali nasledovať fotky výhľadov okolia, ale mi sme hore ledva videli na desiatu v ruksaku ako som už spomínal. Tak prinášam len fotky zo žľabu pod úrovňou hmly, ktorým sme sa vracali do bezpečia. Na vrchole je relatívne široký a strmý asi tiež okolo 40°, ale stále  sa zužuje a zmierňuje. Neskôr pokračuje freeride už cez riedky bukový les až kým nenarazíme na zvážnicu, ktorá opisuje horu Bukov 1218 m.n.m. ktorú je vidno aj na fotke hore.

Potom sa treba držať potoka a stále dole popri ňom alebo aj cezeň. Respektíve najnižším bodom tohoto údolia, nie je veľmi možné kde vybočiť. Konečne sme dolyžovali až dole po miestnu komunikáciu, ktorá bola zasnežená, takže po hlavnej až späť k autu.

Podarilo sa nám spraviť asi 1000 výškových metrov na cca piatich kilometroch. Sme efektívny lídri v neziskovej skupine HLADKÉ DÍZLE (pomaly, ale všade) a potrebovali sme na túto akciu okolo troch hodín, možno aj tri a pol. A do hodiny sme boli dole, so všetkým čo k tomu patri. Miestami bol terén bez snehu, takže sa vyzuť a potom zase obuť a tak, žiadne preteky.