HOHER LORENZENBERG 2315m.n.m.

Začala sa nám zimná sezóna a aj keď snehu nie je toľko ako by sme si želali, na nie náročnú túrku to stačí. Vždy keď idem v zime do práce tak sa pozerám na zasnežený vrchol, ktorý sa týči nad dedinou, v ktorej pôsobím a vravím si, že je tak blízko a ešte som na ňom nestál. Takže si myslím, že bude perfektný cieľ na otvorenie mojej zimnej sezóny. Jednu peknú stredu som mal pol dňa voľno a tak som sa rozhodol, že to teda spácham práve vtedy. Hoher Lorenzen leží na Taliansko- Rakúskych hraniciach a ja som sa rozhodol, že ho zdolám z Rakúskej strany lebo je možnosť tam štartovať  asi z 1450m.n.m. čiže o 300m vyššie ako z talianskej strany a tým pádom je v tej výške aj viacej snehu.

 Z parkoviska pri Obernbergersee vedie cesta, ktorá je v zime využívaná ako sánkárská dráha. Po niekoľkých desiatkách metroch vychádzam na lúky a drobné saláše (na fotke) , z ktorích už vidím vrchol Allerleigrubenspitze, ku ktorému sa musím dostať. Cesta ďalej vedie po ľavej strane popod les až k jeho koncu a potom bočím do ľava  a nejakých 300-400 výškových metrov sa predieram cez horu až kým sa nedostanem na úbočie vrcholu, ktoré je vyfúkané a snehu je pomenej a  ďalej pokračujem po čučoriedkach, skalách a kadejakých kriakoch až pod vrchol. No kde tu bol aj sneh (:-D

Po dvoch hodinách sa dostavam asi desať metrov pod spomýnaný vrchol, ale naň už nejdem lebo som tam bol minulý rok. Počasie sa tu radikálne mení a nasledujúci postup po hrebeni bude sprevádzaný silným vetrom. S pod vrchola mierim do prava na juh k Taliansko-Rakúskym hraniciam.

Aj napriek bezoblačnému, slnečnému počasiu bol vietor na hrebeni, ktorým som musel prejsť, tak silný, že som musel dávať pozor na každý krok. Malá strata rovnováhy v tak obmedzenom priestore a vietor by mi dopomohol k pádu dole.

Posledná časť hrebeňu viedla asi sto metrov z kopca a kvôli takej relatívne krátkej vzdialenosti nebudem dávať pásy dole a tak zapínam si iba viazanie a spevňujem topánky a púšťam sa šusom dole lebo inak sa asi ani neda. Nejaký manéver s pásmi na lyžiach a v tak nestabilnom snehu, miestami vyfúkaný tvrdý a niekde sypký a hlboký je dosť obtiažny.

Po prechode hrebeňa sa dostávam pod môj vytýčený cieľ a dávam si malú pauzu. Vietor nie je už tak silný ako na hrebeni a tak sa oveľa kľudnejší vydávam za slnkom a vystupujem  z prava na vrchol, kde pečie slnko a vietor dáva o sebe zase vedieť.

Výhľad je nádherný ako z každého vrcholu, naskytuje sa mi pohľad do dvoch zemí súčasne.  Obzerám si okolie, ktoré už celkom dobre poznám, zase z inej perspektívy.

Dedinu, v ktorej pracujem som ešte takto nevidel a som rád, že ten vrchol, ktorý sa nad ňou týči a na ktorý sa skoro každý deň zo spodu pozerám som konečne zdolal. Výstup sem mi trval asi tri a pol hodiny a zjazd, ktorý nebol až taký optimálny kvôli nedostatku snehu trval asi pol hodinu.

Pol dňa som mal volno a tak som si zvolil takúto túru a možem povedať, že som ju troška podcenil. Myslel som si, že to nebude až také náročné v pomere s tým, že musím večer ešte pracovať. Domov som prišiel asi o pol druhej a šup rýchlo do postele spať, ale aj napriek tomu, že som sa v robote večer cítil ako po zápase s Tysonom, vôbec neľutujem túto moju ďaľšiu skúsenosť.